nedeľa 28. mája 2023


 

 

    Prvé dve speleoturistické zahraničné túlačky JS Aragonit v roku 2022 


          Podvečerné svetlo má svoje čaro. Fotené z ponad horného sedla pod Mangartom 2 400 m n.m.Vzdialené horizonty
          Talianských Álp odkiaľ sme včera dorazili. Foto: Eduard Piovarči
           (Foto ako hlavička článku na celú šírku stránky pod nadpis alebo nad nadpis článku)
       9. Cítim sa tu ako pred Gaudiho Sagradou familiou v Barcelone. Nádherný zubatý horizont s najvyšším vrcholom skupiny Puez Odle – Sas Rigas (3027 m. n. m.). Foto: M. Hulla
  (Foto pod samotný záver článku na šírku stránky)
            
 
   Prvá trojka záberov
 
           1. Polepili sme dohromady celkom skvelý jaskyniarsky mančaft a opäť sme zapracovali i v Juránskej jaskyni Foto: Samuel Bárdy
        2.  Tieto hrudy sedimentu boli ťažené na predošlej akcii z mokrého dna sondy a chytili takúto "penicilínovú" plieseň. 
         Na zábere fotografuje plieseň Nino Legovič. Foto Eduard Piovarči
           3.Naša prvá výprava bola najpočetnejšia. Letné dobrodružstvo sa rozbehlo. Foto: Matej Kanaš
           (foto po 3 kusy v poradí 1.2.3. pod seba uložiť vpravo alebo vľavo na stránku tak ako pri správe o činnosti Aragonitu za rok 2021 Spravodaj 2 - 2021 strany 8-9-10-11) 
 
 
    Druhá trojka záberov
 
          4. Zostup do priepasti Speleolit pri Jame Baredine  Foto: Eduard Piovarči
        5. Spoločňák prvej výpravy po bivaku v Kranjskej Gore... Foto Martin Hulla
  11. Vedro je treba odkláňať od rebríka aby sa na ňom nezachytilo. Foto Eduard Piovarči
 
 
    Tretia trojka záberov 


 10. Naše nasadenie v Speleolite dolu čelbár Maťo Hulla a na rebríku výhybkár Joe - Jano Litvík Foto: Eduard Piovarči

   12.Ťahá sa najprv z hĺbky 12 metrov na kovový rošt a potom ešte 8 m nahor do fúrika, Foto: Sára Puškášová

          14B. Na dne priepaste Speleolitu po odťažení metrovej vrsvy íluzaneseného sifónu  Foto: Eduard Piovarči
 
 
    Štvrtá trojka  záberov z druhej výpravy ostalo len jedno foto

19. V spodnom sedle pod Mangartom Foto: Jakub Vacek
         (foto po 3 kusy v poradí 1.2.3. pod seba uložiť vpravo alebo vľavo na stránku tak ako pri správe o
 
 
 
 
    Záber na zadnú stránku obálky aj jaskyniari z periférie by si zaslúžili foto niekde na zadnej stránke obálky

        15. Jaskyniari dostali v šachte Speleolitu zabrať... Janko Litvík  si odstál pri odťahovaní vedier na rebríku poriadnu šichtu   Foto Eduard Piovarči
         (na zadnú vnútornú stranu obálky ale uznávam sme okrajová skupina ťažko sa to presadí)
 
 
 
 

PRVÉ DVE SPELEOTURISTICKÉ ZAHRANIČNÉ TÚLAČKY JASKYNIARSKEJ SKUPINY ARAGONIT V ROKU 2022

Eduard Piovarči

V letných mesiacoch roku 2022 sme po dvojročnej covidovej katastrofe zorganizovali tri mimoriadne vydarené zahraničné jazdy okrem Chorvátska i do Julských a Talianských Álp. Tradične sa tieto akcie rodili neľahko. Do ich podpory a realizácie som okrem svojich nákladov investoval 1000 Eur. Ale stálo to za to, pretože zahraničnému dobrodružstvu sa skutočne nič nevyrovná. Je to ako čerešnička na torte celoročného snaženia v pustatinách našich malofatranských krasových končín a oslobodenie sa od dnešnej strastiplnej reality globálnych hrozieb všetkého druhu.

Pre mňa osobne to bol lov horskej fotografie, úžasných zážitkov a splnenie jedného zo snov, zafotografovať si v slávnom a malebnom Monte di Funes nad Santa Magdalénou s úžasnou panorámou 3000 m vysokých strmých horských štítov skupiny Puez Odlle.Na Istrii na nás čakali len ťažké kopáčske akcie v bahne a blate zatiaľ bez výraznejších postupov, no dúfame, že k objavom môže dôjsť v ďalších rokoch ak nás nezastaví nejaký nový globálny šimel.

Prvá 8 členná výprava vyrazila za hranice v dvoch motorových vozidláchv dňoch od 2.6. do 12. 6. 2022. (E. Piovarči, J. Litvík, S. Bárdy, M. Kanaš,T. Hulla, M. Húlla, S. Piovarčiová, M. Haviar). Vyrazili sme do daždivého búrkového počasia. Preto sme ani nedúfali, že sa nám v horách podarí niečo uskutočniť. No po bivaku v Kranjskej Gore sa zázračne vyčasilo, čo sa nám stalo už viackrát. V Julinkách sme z Talianskej strany opáčili horské jazero di Fusine Superiore s nádhernou panorámou masívnych strmých stien Mangartu 2679 m n.m., ktorý bol našim ďalším cieľom, ale cesta pod Mangart bola ešte v uzávere. Zato z osady Strmec pod Mangartom sme zaznamenali v tisícmetrovej skalnej stene skalného hrebeňa, tiahnúceho sa od Jalovca, veľký monumentály čierno-čierny otvor. Prieskum možný dronom a lezením. Námet pre budúce akcie. Tento objav som však urobil až doma pri spracovaní fotografií.

V náhradnom programe sme robili prieskum v podzemí pevnosti Ford Kluže a Ford Herman a v 30 m hlbokom tesnom kaňone Korytnice. Pod pevnosťami sú rozsiahle štôlne. Chlapov som odtiaľ nemohol dostať. Po noci v campe Soča sme otužovali vo vyústení Veľkých korýt a prešmejdili sme všetky zákutia kaňonu. Po presune cez horské sedlo Vršič (1610 mn.m.) sme jazdili do Kranskej Gory. Odtiaľ jucháme na Mojstranu a po výšlape k druhému vodopádu nad Perečníkom v oblasti Triglavu sme sa večer presunuli do campu na Bohinskom jazere. Počasie v horách vyšlo aj na tretí deň. Úžasné a neopakovateľné ráno na jazere, slnenie, kúpanie, či cesta lanovkou 1300 metrov nad jazero na Riadovlicu (1880 mn.m.) bola nezabudnuteľným zážitkom s dych berúcimi výhľadmi nielen na jazero, ale aj k masívnym hrebeňom okolo Triglavu. Po malej vzbure časti mančaftu, ktorý sa už videl na morskom pobreží v pohodlí civilizácie, sme ešte absolvovali kúpanie a plavbu na paddleboarde na ostrov s kláštorom na jazere Bled a fotenie jazera po rýchlom výstupe na jednu z výšin. Večer sme napokon dorazili na základňu pri Jame Baredine, kde nás už čakala ďalšia 10 členná časť výpravy, ktorá dorazila na troch autách pred nami. (M. Puškášová, A. Piovarčiová, Nikolas Žačik, M. Piovarčiová, J. Zjavko, Slávka Srholcová, Táňa a Vivien Klopstockové s priateľom). 18-členná výprava na Baredine poly, tak to tu už dlho nebolo. Na základni vládla veselá a srdečná atmosféra ale v nasledujúci deň zapršalo na celých 24 hodín, čo je na Istrii takmer nevídané. A tak kúrime v krbe, sušíme kombinézy po prvom krátkom prieskume a všetci svorne oddychujeme a popíjame Kapitána Bleka a iné vyberané liehoviny. Večer je dokonca pred základňou malá ale vydarená diskotéka.

No potom sa už intenzívne pracovalo na lokalite Jamy Baredine. Drevené rebríky v priepastnom závrte Speleolit vydržali zimu a tak sme sa pustili do ťažby ílovej zátky. Ťahanie vedier však bolo komplikované. Vedrá sa prepriahali na kovovom rošte v hĺbke 10 metrov. Kladky sa zadrhávali ílom. Na dvoch prípravných ranných akciách sme vystrojovali priepastku, odčerpávali vodu zo sifónu a až po prieskumnom kopaní sme počas ďalších dvoch akcií z priepasti vyťahali prvých 125 vedier ťažkého mazlavého ílu. Pracovalo sa vždy ráno od siedmej do jedenástej, pretože potom sa začínal speleolezecký výcvik klientov domácej jaskyniarskej skupiny Proteus. K práci sme sa vracali potom ešte večer po návrate od pobrežia. Zvyčajne sa pracovalo do polnoci. Zakopali sme ryhu do dna sifónu hlbokú 1 m. Tu sa zdalo, že sme narazili na skalné dno, ale nebolo to tak. Bol to pačok, ktorý bol naliaty na dno pri murovaní skalnej klenby nad priepasťou v roku 2009.

V predposlednom dni nášho pobytu na slnečnej Istrii sme uskutočnili tradičný výjazd k 50 km vzdialenej Juránskej jaskyni. Hoci pred monumentálnym portálom sa šmýkalo a bolo blatisto, dolu bolo sucho aké sme tu ešte nezažili. Zima tu bola suchá. Pracovalo sa veľmi dobre. Na hrote čelbili Tomáš a Martin Hullovci. Prehlbovali sme aj ryhu výkopu. Vyťahali sme 40 prepraviek a mali sme tej ťahačky tak akurát... Je to tu nadlho, ale my to nevzdáme. Podobných akcií tu bude potrebné uskutočniť ešte veľa, ale možno ani nie..... Dovolenka bola hektická, akcie nahustené, ale zvládli sme to s prehľadom. Štyri autá v posledný deň vyrazili na Slovensko čo najkratšími cestami. Len trojica Piovarči, Bardy a Haviar s Dustrom sme dali dobrodružnejšiu jazdu a juchali sme cez hory, cez doly, cez Tolmínske more, kde sme sa príjemne schladili v tyrkysových vodách, cez vodácky Camp Trnovo s vysutým mostom nad úchvatnou horskou riekou Sočou, so zastávkou pod mohutným 108 metrovým vodopádom Boka, cez Vršič a Kranjsku Goru. Úžasná záverečná jazda s fotením v nádherných slnkom zaliatých Julinkách, skrátka malebný a dobrodružný dojazd domov na nudné upršané Slovensko zabalené do strachov z neistej budúcnosti. Dustra bez nehody od mora odšoféroval Martin Haviar, za čo mu aj touto cestou ďakujem. 

Druhá akcia v poradí, rovnako ťažko vyskladaná, sa uskutočnila v termíne od 7. 7. do 17. 7. 2022. Len tak tak som dal po maratóne telefonovania a presviedčania dohromady sedemčlennú posádku  pre ďalšie horské dobrodružstvo v Talianských Alpách a Julinkách. Vždy je to poriadny nervák vyskladať to dokopy. Ľudia sľúbia, potom na poslednú chvíľu odskočia. Pár skalných sklamalo. Dokonca nám jedno auto vypadlo týždeň pred plánovaným odchodom a nájsť náhradu bol doslovne horor do poslednej chvíle. Ale podarilo sa. Dcéra Magda napokon prehovorila kámoša Jožka Zjavku a náš výjazd bol zachránený. Inak by traja členovia OS Veľká Fatra nemali ako s nami vyraziť. Na Istriu však dva dni po nás vyrazilo aj tretie auto, šoférované staršou dcérou Magdou a vnučkou Sárkou a jej priateľom a mojou manželkou Majkou. Oni však jazdili najkratšou cestou k moru.

My sme po jazde cez Rakúsko večer na bivaku v Kranjskej Gore opäť tŕpli, či nám vyjde počasie. Predpovede neboli najoptimistickejšie, samé búrky. V pláne bola jazda do Talianska, konkrétne do Južného Tirolska, k malebnému údoliu s vyhľadávanou horskou destináciou nad Santa Magdalénou. V osádke Jožovho auta sme mali troch členov OS Veľká Fatra, Fera a Zuzanu Vacekových so synom Jakubom. Úplných nováčikov v cestovaní za hranice všedných dní. Duster šoféroval Peťo Lauko a ako bludný Holanďan som vedľa neho sedel ja ako navigátor s cestovnýmimapami na kolenách a na zadnom sedadle pohodlne polihoval náš kontraktovaný čelbár Martin Hulla. Ráno nám napokon napodiv počasie opäť vyšlo. Nováčikom ukazujeme Zelenč a zastavujeme sa na famóznom jazere di Fusine Superiore, chceli sme tam raňajkovať ale bolo skoro a slnko sa ešte nevyhuplo spoza hrebeňa. Pred nami bola dlhá cesta a tak sme radšej juchali po Rakúskej strane najprv cez Tarvisio do Arnoldsteinu a niekde pri Hermagore sme našli pekné slnečné odpočívadlo s podnetným výhľadom do diaľav k masívu Coglias. Potom sme frčali cez Tirolské Korutánsko a naivne som si myslel, najkratšou trasou cez Leiten do Sillianu a San Candida.

No už nikdy viac touto cestou. Úzka kľukatá s častými prácami na ceste s okľukami a semafórmi, kde sme nazbierali niekoľkohodinové zdržanie. Konečne sme sa preštrikovali k cieľu do Tesida, kde sme odbočili k Santa Magdaléne. Samozrejme dorazili sme tam vo veľkom očakávaní a ideme si oči vyočiť a krky vykrútiť. Okolo nás len samé holé nezáživné zelené kopce, žiadny žiarivý skalný horizont plný strmých štítov. Nikde nič. V blízkej reštaurácii sa na nás šéfka firmy potmehúdsky usmiala, pretože dobre vedela o čo ide. Vysvetlila, že existujú dve Santa Magdalény a tá ktorú hľadáme je o 60 km ďalej na juh pri Brixene. Totiž aby bolo toto údolíčko navštevovanejšie, dali majitelia chát do Google mapy úžasné fotografie magického horizontu z tej preslávenejšej druhej Santa Magdalény, preto som nenašiel na mape tú pravú destináciu a nechal som sa nachytať. Toto zistenie ma pekne vyviedlo z rovnováhy, lebo keď dorazíme do tej správnej destinácie, budem mať už len málo času na fotenie.

Obednú prestávku preto rušíme a zbiehame späť do Tesida a cez San Lorenzo do Brixenu. Cesta je však plná aut a pomalá, no napokon sme sa okolo tretej predsa len preštrikovali hustou premávkou do San Pietra. Už už som si myslel že, sa ženiem len za nejakou ilúziou, vidinou a snom, keď sa odrazu spoza nudného zeleného horizontu fádnych lesných porastov oblých zelených chrbátov na moment zaskvela mohutná, doslovne monumentálna kolmá stena vysokého štítu hory a opäť zmizla, ako nejaký prízrak či zjavenie. Srdce mi zaplesalo. Je to ono, sme tu... A údolie sa pred nami odrazu otvorilo a zaskvelo na tmavomodrom pozadí oblohy v celej svojej priamo nadprirodzenej nádhere. Ani sa mi nesnívalo, že sa mi napokon podarí k tejto nádhere dostať.

Prvým problémom je tu ale parkovanie. Všetko je plné. Robím výsadok len s fotoaparátmi až v hornej časti Santa Magdalény keď sa výhľady už dosť sploštili a ostatní jazdili ďalej nahor k poslednej chate – pizzérii k neskorej obednej prestávke, kde je posledná možnosť parkovať. Behám čo to dá a fotím, stráne sú tu strmé. Zaberačka. Ak chcem nafotiť viac a z iných perspektív potrebujem auto. Mám na to len toto neskoré poobedie. Privolávam auto a napokon sme zajazdili aj vyššie po ceste Via Zanser, bližšie pod štíty ku chate Malga Zannes. Ohurujúce. Samozrejme celý čas som fotil ako besný. Pre mňa neuveriteľné a úchvatné mesačné hory práve bol na oblohe tesne nad štítmi dorastajúci kotúč mesiaca. Úžasné a neskutočné až rozprávkové hory a motivujúce malebné prostredie. Ako na inej planéte, ako na filmárskej Pandore. Skrátka, bol som naplnený úžasom. Neuveriteľné kopce, chcel som tam prenocovať a urobiť túru, ale napokon sme sa museli držať plánu. Nemali sme kde prespať. Nepoznali sme miestne pomery. Všetko bolo všade obsadené a to sme ešte netušili aký je tu nocľah drahý. Urobili sme aspoň malú vychádzku. Zrodilo sa vo mne pevné odhodlanie. Tak tu sa musíme bezpodmienečne vrátiť s ďalšou výpravou. A hneď sa zrodil plán uskutočniť v auguste ďalšiu letnú výpravu k tomuto neskutočne krásnemu a fenomenálnemuhorskému horizontu.

Mali sme v nasledujúci deň v pláne výjazd k Mangartu a plánovali sme nocovať pri jazere pod Predilom, kde to poznáme. Od jazera pod Predilom nás však delilo päť hodín jazdy. Z priam rozprávkovou nádherou sme sa preto museli rozlúčiť a okolo siedmej sme vyrazili cez Sexten cestou Via Dolomit najkratšou trasou pod sedlo Predil. Cestou sme boli v údive nad krásou Talianských Álp. Zo Sextenu od hotela Waldhaim sme žasli nad monumentálnou dolomitovou horou Croda dei Toni. Už keď sa stmievalo, jazdili sme malebnými Talianskými horskými mestečkami. Zaujala nás najmä večerná Sappada ktorá hýrila kultúrnym životom, večernými koncertami pred hotelmi a vysvietenými ulicami plnými ľudí. Napokon v čiernočiernej tme na trase sme sa rozhodli, že sa vrátime radšej do istého bivaku v Kranjskej Gore, predsa len hľadať nocľah tak neskoro by mohol byť problém. Tak sme pred polnocou zadokovali na našom starom dobroma útulnom mieste ako doma. 

A ráno sme znovu vyrazili za ďalším malebným horským dobrodružstvom.Najprv sme novú osádku v rozjasanom slnečnom dni previedli okružnou cestou okolo hodne fotogenického jazera Fusine Superiore. Po presune k jazeru pod Predilom zisťujeme, že hladina jazera od našej poslednej návštevy pred mesiacom klesla o celé 3 metre. Neuveriteľné! Že by dôsledky otepľovania...? Také sme tu ešte nezažili. Na jazere sme obedovali a s Martinom a Peťom sme okúsili sviežu vodu vysychajúceho horského jazera. Po poludňajšej labúži sme juchali strmou cestou k predelu a za hranicou sme odbočili k ešte strmšej kľukatej a úzkej krkolomnej ceste pod Mangárt. Jazda nahor je doslovne adrenalínovým zážitkom. Dá sa tam za vstupný poplatol 10 Ečiek na auto pekne vybáť. Parkovisko pod Mangártom vo výške 1892 m však bolo nabité do prasknutia. Autá parkovali všade popri ceste a ešte viac zužovali úzky profil cesty. Také niečo som ešte nevidel, absolútny chaos. Mali sme šťastie a podarilo sa nám napokon úspešne zadokovať. Aj preto, že sa vracali ľudia z ranných túr na Mangárt a uvoľnilo sa niekoľko parkovacích miest.

A tak sme dosť oneskorene vyrazili do sedla pod Mangartom vo výške 2043 m n. m. Pohodlný výšľap, úžasné výhľady, hore v sedle smerom k jazerám Fusines Superior. Neskutočná hlbočina a nad ňou masív rakúskeho Monte Cavallaru. Fotím vo vytržení. Máme krásne obláčikovo. Po besnom fotení na všetky tri foťáky, Vacekovci s Jožkom schádzajú k autám a mne sa podarilo prehovoriť chalanov, aby sme ešte vyšli do horného sedla vo výške 2263 m, čo už nebolo v pláne. Výstup na vrchol sme neplánovali aj pre neskorú poobedňajšiu hodinu. Šlo pôvodne  len o ľahký prieskum a zatiaľ iba obhliadku spodného sedla. No skúsime pridať ešte ďalších 300 výškových metrov.

Po ceste hore stretáme Brňáka – motorkára horala a lezca a on obtiažnosť výstupu feratou hodnotil tak, že je to doslovne pre maminky s kočárkama. Tak z toho sme boli celkom paf. Lebo trasa výstupu v skalách hore nad nami vyzerala hrozivo a vzbudzovala rešpekt. Prešli sme prvé dva krátke zabezpečené feratové úseky pod vežou pred druhým sedlom. Nemáme sedačky ale zdolávame terén pohodlne a opatrne. Peťo krúti hlavou, kadiaľ to len tie maminky s kočárkama ťahali za sebou na lane tie kočíky... Okolo nás prechádzajú vzorne vystrojení horali v sedačkách a v prilbách a gúľajú očami, že ideme hore v tom strmom teréne len tak naľahko a ešte aj s foťákom v ruke. A odrazu sme hore v sedle. Nádherné výhľady a ešte závratnejie hlbiny.

Prehováram chlapov. Poďme ešte vyššie, keď sme už tu. Chalani mlčia, no idú. Tuším ale, že ich už moc ďaleko nedostanem. Vystúpali sme do výšky čosi cez 2 330 m. Sám som vybehol ešte o kúsok ďalej a vyššie a sledoval som fotoaparátom ľudí v druhej, oveľa obtiažnejšej a exponovanej feratovej ceste v južnej, zdanlivo takmer kolmej stene Mangartu. Mali tam vo vzduchu dron, ktorý okolo nich a nad nimi lietal a snímal efektné zábery z výstupu. Ostáva mi dúfať, že sa tu ešte dostanem. Sem hore budeme musieť doraziť skôr, aby sme sa pokúsili o vrchol. Slnko sa klonilo k západu a tak sme museli rýchlo zostúpiť ku parkovisku. Aj takáto malá vychádzka nám napokon dala pekne zabrať. Hlavne ten rýchly zostup k autám. Ďalší plánovaný program sme museli rušiť. Bolo neskoro. Navyše z Baredine volali naše dievčatá, ktoré tam práve dorazili, že Silvio nie je prítomný a nikto o našej akcii nič nevie.

Po obhliadke pevnosti tesne pod Predilom sme sa už za tmy vrátili späť cez Taliansku hranicu do Kranjskej Gory, kde sme najprv lacno dotankovali nádrže, pretože v Slovinsku bol benzín najlacnejší. Do rána nám zapršalo a zatiahlo sa a tak sme program na rieke Soča radšej zrušili a pokračovali sme rovno k Poreču na Istriu hasiť problém. Tam už ale medzitým Silvio objavil náš emajl v pošte. Máme zelenú. Ešte večer sme vystrojili priepasť Speleolitu a hneď sa začala intenzívna pracovná činnosťv ťažbe ílu z dna sifónu. A práca nám šla celkom od ruky.

Počas štyroch akcií sme odťažili z celej plochy dna takmer metrovú vrstvu ílu pod ktorou sme odkryli betónovú plochu, ktorá vznikla pri murovaníkamenného oblúka nad priepasťou. Pri prácach vtedy natiekol do priepasti cca asi kubík tekutého betónu, ktorý sa na vtedajšom dne sifónu znivelizoval a stvrdol. Za cca 13 rokov odvtedy sa na dne usadila metrová vrstva terra rosy splavená pri dažďoch z okolitých olivových sadov a polí.  Betónová platforma je pre nás dobrým východiskom, preto že sa nebrodíme v bahne a budeme môcť napredovať cez sediment popod stropom do neznámych častí systému. Aj vďaka rodine Vacekovcov z OS Veľká Fatra sme z dna sifónu vyťažili 267 vedier ílu.Vzhľadom na podmienky celkom pekný výkon. 

Pokračovali sme už tradične jednou výjazdovou akciou v ťažení ílu i v Juránskej jaskyni pri Oriči.  Po 33 nákladoch sme ale prišli k záveru, že to tu budeme musieť poriadne prehĺbiť. Zakopať do ílu ryhu až na výšku chlapa, aby sme vôbec mohli podkopať klesajúcu stenu v 3,5 metrovej hĺbke na konci nášho výkopu. A budeme musieť použiť „sofistikovanejšie“ náradie. Poriadne rýle a lopaty. Čo už sme mohli a mali spraviť dávnejšie a boli by sme tu s prácami omnoho ďalej. Samozrejme na začiatku prác sme si to tu predstavovali o čosi jednoduchšie. Je tu z toho teraz doslovne pracovný maratón.  Bude tu nevyhnutne potrebné zvýšiť frekvenciu akcií aby sme prekonanie prekážky dosiahli čo „najskôr“. Respektíve v najbližších rokoch:-) Doteraz sme z našej i z Talianskej sondy za 10 rokov vykopali viac ako 16 kubíkov toho najlepkavejšieho ílu na Istrii. Prepravky v ňom čertovsky viaznu tak je prilnavý preto sme ich radšej ťahali po doskách ktoré sme tu museli vždy pracne doviesť a doniesť. A zasa po každej akcii očistiť a transportovať z jaskyne späť k autám a na základňu preto že na Istrii len tak dosky nenájdeš. Aj v tomto roku prvá výprava pár pekných kusov doviezla zo Slovenska. Za pracovné nasadenie ďakujem touto cestou všetkým zúčastneným a obzvlášť členom OS Veľká Fatra, ktorí unavení Aragoniťácky team posilnili

Späť na Slovensko sme naša trojka v Dustri cestovali opäť okolo Soče a cez Vršič so záverečným kúpaním v nádhernej tyrkysovozelenej studenej horskej vode. A už tu na konci akcie sme spriadali plány k ďalšej tretej letnej zahraničnej jazde za dobrodružstvom.....

 
 
       3A. Kaskádovo pozdvyhnuté vrstvy dolomitov v Národnom parku Puez Odle - Fotené z legendárnej Secedy vo výške 2519 m n.m. Foto E. Piovarči
       Nádherné kačičkovo pod Mangartom....  jazero di Fusine Superiore je naozaj Superskvostom. Nefritovou 
            horskou perlou. Foto: Eduard Piovarči   
            (Foto pod samotný záver článku na šírku stránky)
 
 
 
          1. Výhľady zo Secedy v Národnom parku PUEZ ODLE Foto: Eduard Piovarči
 každé okienko
   Súčasné dno Juránskej jaskyne Priestranstvo veľké ako fotbalové ihrisko. Výška priestoru 20m
olo
         Poletíme poletíme.... priam fantastická tapeta ....

          2.  Indiánske hory evokujú spomienky z nášho detstva na Winetua - Národný park Puez Odle Foto: Eduard Piovarči
         6. Nino Legovič  pri práci v Juranskej jaskyni  Foto: Eduard Piovarči
        
          (foto po 3 kusy v poradí 1.2.3. pod seba uložiť vpravo alebo vľavo na stránku tak ako pri správe o činnosti Aragonitu za rok 2022)

           Speleolit nám dal kolektívne poriadne zabrať... Foto: Eduard Piovarči
        1. Naše nasadenie v Speleolite dolu čelbár Maťo Hulla a na rebríku výhybkár Joe - Jano Litvík Foto: Eduard Piovarči
           2. Vedro je treba odkláňať od rebríka aby sa na ňom nezachytilo. Foto Eduard Piovarči
           3.Ťahá sa najprv z hĺbky 12 metrov na kovový rošt a potom ešte 8 m nahor do fúrika, Foto: Sára Puškášová
           (foto po 3 kusy v poradí 1.2.3. pod seba uložiť vpravo alebo vľavo na stránku tak ako pri správe o činnosti Aragonitu za rok 2022) 
           Na dne zaneseného sifónu  Foto: Eduard Piovarči
          Ťažké vyliezanie s priepaste dalo zabrať šlo o to neprísť pritom o vercajg Foto: Eduard Piovarči
         Jaskyniari dostali dolu zabrať...  Foto Eduard Piovarči
         (na zadnú vnútornú stranu obálky by sa hodilo)
         1. Zostup k našej sonde v Juránskej jaskyni  Foto: Eduard Piovarči
         2.  Zostupovú ryhu musíme prehĺbiť na stojaceho strelca inak prekážku neprekonáme Foto: Eduard Piovarči
          3. Fajrontová vynáška dosiek po ktorých ťaháme prepravky Foto: Eduard Piovarči
          (foto po 3 kusy v poradí 1.2.3. pod seba uložiť vpravo alebo vľavo na stránku tak ako pri správe o činnosti Aragonitu za rok 2022)
        1. Údolie s dvoma jazerami smerujúce ku TRE CIME vľavo súčasť masívu Monte Cristallo Foto. Eduard Piovarči
          2. Nález mincí v Juránskej jaskyni návštevníci ich tu nechávali pre šťastie Foto: Eduard Piovarči
Nad nami Mangard s dolným a horným sedlom vystúpili sme nad horné sedlo do výšky 2400 m n.m.
Foto M. Hulla
         (foto po 3 kusy v poradí 1.2.3. pod seba uložiť vpravo alebo vľavo na stránku tak ako pri správe o činnosti Aragonitu za rok 2022)
         Cvrkot na hlavnej čelbe v Juránskej jaskyni  Foto: Eduard Piovarči
       Nad nami Mangard s dolným a horným sedlom vystúpili sme nad horné sedlo do výšky 2400 m n.m.
Foto M. Hulla
         Úžasné výhľady z lanovky nad Bohinským jazerom kto hore nešiel môže banovať.... Lanovka stojí 28 Eur 
         Foto: Eduard Piovarči
         Poletíme poletíme.... priam fantastická tapeta ....
.
          Tieto neuveriteľné  hory nás očarili...
         Pár náhodných cvakov ....


 

utorok 16. mája 2023

 

  MALÁ KOMORNE LADENÁ JASKYŇA  ĽUDMILA 
  V LOME KRAĽOVANY II. DOSIAHLA 13. 9. 2022 CELKOVÚ
  ZAMERANÚ DĹŽKU 294, 29 m  
 
    čím sa zaradila v dĺžkovom rebríčku jaskýň v Prírodnej Pamiatke Kraľoviansky meander na druhú priečku medzi
    dve najdlhšie jaskyne na lokalite.
 
     Jaskyniarka a potápačka  Katka Lamošová za Citrónovým jazierkom v Druhej sintrovej bráne.....
 

    Dĺžka najväčších jaskýň v PP Kraľoviansky meander:
      Horná Kraľovianska 418 m, denivelácia 37 m. (nádherná výzdoba v novoobjavených častiach)
      Ľudmila 294,29 m, denivelácia 5m  
      Stredná Kraľovianska 292 m, denivelácia
16 m . (zdevastovaná výzdoba)
      Spodná Kraľovianska je momentálne zasypaná uvádzaná dĺžka je 110 m 

      (Krásne vyzdobená)
      Systém jaskýň Ľudmila a Jaskyňa udavačov 325,10 m, denivelácia 10 m    
      (Zatiaľ tieto jaskyne ešte nie sú priamo spojené spojenie je dokázané len dymovou skúškou - najkrajšia jaskyňa 
      v Malej Fatre a druhý najväčší objav malofatranskej starej gardy ) 
 
 
      Snívanie o ďalekých krajinách o kráse a tajomných podzemných svetoch...Takýto názov mal pred rokmi jeden
      z našich diafonov doprevádzaný emotívnou hudbou. 
      No snívame aj o tom že naša jaskyňa raz prekročí magickú dĺžku 300 metrov a úplné sci-fi by bolo keby raz  dosiahla 
      dĺžku celkom neskutočných 420 metrov a bola by prvá v rebríčku miestnych jaskýň. O ďalšej méte sa už 
      neodvažujeme ani snívať lebo ak by jaskyňa dosiahla dĺžku 621 metrov stala by sa najdlhšou, najväčšiou a 
      najkrajšou jaskyňou v celej oblasti ale i najväčším objavom jaskyniarov v Malej Fatre
         Peter Sliačan pri preliezaní Ľudmilou

Keď bola jaskyňa v auguste roku 2008 objavená merala sotva 30 metrov a dnes po rokoch prieskumu nám k desaťnásobku tejto dĺžky chýba už len necelých 6 metrov. Samozrejme je to v rámci hlavnoprúdového vip prieskumu na Slovensku len banálna okrajová a nepodstatná a povedal by som až smiešna záležitosť. Lenže prieskum tu nie je tak jednoduchý ako by sa mohlo zdať. Jednak pracujeme v strmých intenzívne zvetrávajúcich lomových stenách a tiež nemáme ten drajf a fortieľ elitných skupín SSS v  mekkách speleológie Slovenska. Skrátka úroveň cca druhej až štvrtej dedinskej kanálovej ligy:-)
 
      Geofyzikálny prieskum odporovou elektrickou tomografiou ktorý sme na lokalite prevádzali v rokoch 2012, 2014 a 2015 ukázal že pod jaskyňou existujú ďalšie neznáme priestory. Viac ako dva roky sme sa snažili k týmto priestorom prekopať cez jaskyňu nad Diamantovým vŕtaním, ktorú v roku 2014 objavila v strmej lomovej stene M. Piovarčiová v rámci intenzívneho prieskumu lomovej steny na objednávku Národnej Dialničnej spoločnosti. Po prvom zakopaní a prieniku užinou mala táto jaskyňa na samomzačiatku dĺžku 7 metrov
      Táto jaskyňa pod vchodom do Ľudmily má dnes po tvrdej dvojročnej lopote dĺžku takmer 30 metrov tak ako jaskyňa Ľudmila v čase objavu. Situáciu však skomplikovala metodológia interpretácie nameraných údajov odporovou elektrickou tomografiou ERT. 
       Dlho sme sa domnievali spolu s doktorandmi z Ostravskej univerzity že meranie je konané vzhľadom na horizontálnu rovinu zvislo nadol. A podľa toho sme viedli aj prieskumné práce v jaskyni nad diamantovým vŕtaním, a teda že sa namerané odporové miesta zodpovedajúce odporu v priestore zo vzduchom nachádzajú kolmo 12 metrov pod úrovňou štvrtej lomovej terasy po ktorej sa meranie pozdĺžne prevádzalo.  
      Preto sme 25 novembra 2014 previedli v spolupráci so SOS Bird Slovakia a firmou Rocker s.r.o. šikmý tzv. diamantový prieskumný vrt na úrovni tretej lomovej terasy 12 metrov pod vchodom do Ľudmily. Vŕtanie bolo vzhľadom na extrémne terénne podmienky obmedzené mohlo sa vŕtať šikmo do maximálnej vzdialenosti 7,7 metrov. 
      Vrtacie práce však nepriniesli očakávaný výsledok. Do priestoru ktorý detekovalo odporové meranie sme sa neprevŕtali.  Ukázalo sa však že naše počiatočne východiskové spoločné predpoklady neboli správne. Na lokalite robila prieskum geofyzikálnym meraním pre Národnú Dialničnú spoločnosť aj profesionálna firma Geologického prieskumu z INGEO Žilina. Pri našom speleologickom prieskume pre NDS sme sa s nimi v teréne stretli niekoľko krát a mali sme možnosť a zvolenie vyfotiť si profily meraní ktoré firma predkladala na kontrolnom dni NDS priamo na lokalite v novembry 2014
      Ich merania nezávisle potvrdili výsledky jedného z našich úspešných meraní Rierka 1 v oblasti plánovaného ústia dialničného tunelu Malá Fatra v Lome Kralovany II. Oni namerali pár metrou od nášho merania odpory na úrovni 9000 Ohmm, ktoré sa súvislo tiahli popod meraným profilom nahor do masívu. Čo bolo veľmi povzbudzujúce preto že aj na nami meranom takmer rovnobežnom profile Rieka 1 sa objavila vôbec najväčšia odporová anomália na lokalite (cca 200 000 Ohmm) priamo v hornine dolomitu tesne pod strmým svahom stúpajúcim od štátnej cesty k druhej lomovej terase. Vedúci meraní z Ostravskej univerzity však predpokladali že tak vysoké namerané odporové údaje zodpovedajú skôr superkompaktnej rigídnej horninovej štruktúre dolomitu, čo sa však dá vylúčiť preto že superkompakt by sa zrejme nenachádzal tak blízko k povrchu. Napokon geologický prieskum v blízkosti nášho merania uskutočnil tri prieskumné vrty ktorých jadrové vzorky boli k dispozícii a nevykazovali na pohľad žiadnu abnormalitu. A paralelné meranie Geologického prieskumu z INGEO Žilina potvrdilo zhodné amomálie na úrovni 9000 Ohmm čo zodpovedá pomerne väčším dutinám. Čo sme napokon preverili pri meraní nad ešte neznámou Jazernou jaskyňou kde odporové hodnoty ukazovali rovnako hodnotu 9000 Ohmm čo napokon zodpovedalo 2 až 3 m širokému a 4 metre vysokému profilu dutiny v následne objavenej Jazernej jaskyni.  
       K teórii o rigídnom dolomite sa na univerzite dostali pri meraniach na Kryme keď sa vysoko namerané hodnoty spätne overovali vrtmi no a na predpokladané priestory sa v patričnej hĺbke nenarazilo. A tak sa vytvoril naratív o rigídnom dolomite. Neviem či merali aj jadrové vzorky z daných hĺbok na elektrický odpor aby tento predpoklad overili. Neopýtal som sa vtedy na to škoda.
       No mohol v tom byť práve ten háčik ktorý zmiatol aj nás.
Od geológov z INGEO Žilina sme sa pri preverovaní jedného našho úspešného merania pod Hýllovou trhlinou a Brizolitovou jaskyňou s intenzínym prievanom dozvedeli, že by sme nemali vŕtať a kopať kolmo nadol preto že meranie sa uskutočňuje kolmo na priemerný sklon terénu. Tak že v lomovej stene ktorá má priemerný sklon 45 stupňov a viac prebieha aj pozdĺžne meranie odporov šikmo do masívu takmer v kolmom uhle na sklon svahu, nie zvysle po vertikále.
      To bola pre nás celkom nová a závažná informácia, ktorá vysvetlovala prečo sme pod Ludmilou s Diamantovým vŕtaním ani s kopáčskymi prácami v jaskyni Nad diamantovým vŕtaním neboli úspešní. Sklon lomovej steny je tam výrazne väčší ako 45 stupňov preto meranie prebiehalo kolmo na strmosť lomovej steny šikmo do masívu. Priestor ktorý meranie zaznamenalo je preto nie 12 m pod Ľudmilou ale menej ako 6 metrov pod Ľudmilou a od lomovej steny  s jaskyňou Nad diamantovým vŕtaním je anomália vzdialená horizontálene až okolo 15 metrov východne. Teda v jaskyni nad diamantovým vŕtaním sme  zbytočne hĺbili 6 metrovú studňu smerom nadol k nesprávne predpokladaným priestorom. Po tomto zistení sme sa začali prebíjať tektonikou priamym smerom popod Ľudmilu. Dostali sme sa vzdušnou čiarov 12 m do masívu no sme pár metrov vľavo od nameranej anomálie. 
Mohlo sa stať aj pri meraniach na Kaukaze že sa nebral ohľad pri lokalizácii nameraných anomálií na sklon svahov a vŕtalo sa zvyslo nadol a vrty sa do anomálií nemuseli práve z týchto dôvodou trafiť a vznikol naratív o superkompakte, ale narazili skutočne na superkompakt?
       V roku 2015 sme meranie na štvrtej lomovej terase zopakovali ešte raz aby sme overili predchádzajúce merania profesionálnou firmou. Aj tentokrát sa potvrdili odporové merania na rovnakých miestach v rovnakej intenzite 5000 Ohmm navyše toto meranie nezachytilo priestory jaskyne nad Diamantovým vŕtaním ktoré sa nachádzali zvisle 5 metrov pod meraním čo potvrdilo fakt že meranie prechádzalo kolmo na sklon lomovej steny a priestory kolmo pod meraním zachytiť nemohlo.
Ešte v roku 2014-15 sme kopaním meranie preverili sondou pod vchodom do Jaskyne udavačov, kde sme  2 m hlbokou kolmou prerážkou prenikli do predpokladanej krasovej dutiny so zaujímavým potenciálom i krasovou výzdobou a jej troskami

 
       Po niekoľko násobnom poškodení a vylomení uzáveru jaskyne Ľudmila v rokoch 2014, 2016, 2018, 2019 sme práce v jaskyni nad diamantovým vŕtaním prerušili a sústredili sme sa na práce na piatej lomovej terase v blízkosti vchou do jaskyne Ľudmila aby sme mali uzáver jaskyne viac pod kontrolou.Náš pôvodný zámer bola snaha pripojiť k Ľudmile Jaskyňu nad Diamantovým vŕtaním. Hneď na začiatku prác v nízkom portáli vchodu do jaskyne sme ale narazili na horizontálne sa klukatiacu nízku a tesnú chodbu smerujúcu k jaskyni Pirátska zátoka. Rok sme strávili prácami na rozširovaní chodby čím sme napokon k jaskyni pridali ďalšie zamerané metre a pripojili sme k nej i Pirátsku zátoku. Tá musela byť súčasťou Ľudmily ešte predtým ako v roku 1985 ťažba zničila významnú časť Ľudmily.  Na jej zachované zvyšky sme práve tesne na okrajoch lomovej steny narazili. Prieskum pivničnej chodby v Ľudmile ešte nie je dokončený. 16. 10. 2022 Sme otvorili pohodlnejší a bezpečnejší vchod cez ktorý môžeme z tejto časti jaskyne rýchlejšie a efektívnejšie ťažiť suť a trosky a previesť dôkladnejší prieskum zasuteného dna chodby Až 13. 11. sme ťažbou rozšírili vstup do  Pivničnej chodby natoľko že sme mohli preliezť dnu. Priamo zo sute pod priechodom na nás zo škár závalu vial silný chladný prievan čo nás prekvapilo pod závalom a dnom Pivničnej chodby by mohli byť ešte ďalšie priestory. Bolo ešte stabilné pomerne teplé počasie v žiline cez deň 13 stupňov hlavne v slnkom prehriatých lomových stenách je teplota  vždy vyššia okolo 15 až 17 stupňov. V sutinách pivničnej chodby sme našli ulomené a stojmo k stene natlačené vôbec najväčšie stalagmity v jaskyni s priemerom 20 až 30 cm s výškou až 70 cm Chlad tu vyrážal priamo zo sutín už aj predtým. 
      V pirátskej zátoke jaskyňa pokračuje zatiaľ neprielezným zúžením smerom k Jaskyni udavačov čo je zrejmé silným chladným letným prievanom. Celý rok 2021 sme sa podkopávali popod portál Pirátskej zátoky a troskami zrútenych stropov a rozlámanov sintrovou a kvapľovou výzdobou na pôvodné dno jaskyne s fragmentami rozbitej jazernej výzdoby.
      Z príliš otvoreného portálu sa nám však do sondy na jar zrútil veľký tonový balvan čo naše snahy prebíjať sa tu ďalej zatiaľ pribrzdilo. Je to príliš nebezpečné. Hrozí zavalenie a ani lomová stena nad portálom nevzbudzuje pocit bezpečia ani prilby by nám nepomohli keby sa zo strmej miestamy previslej lomovej steny niečo väčšie odtrhlo. 
       A 13. 9. 2022 sa po dlhom čase konečne uskutočnilo domeranie koncových častí jaskyne. Dvojka Martin Hulla a Juraj Juríček natiahli tri posledné polygóny v dĺžke 8, 05 m a jaskňa dosiahla zameranú dĺžku 294, 79 m. akciu na povrchu zaisťovali E. Piovarči a T. hulla. Podľa popisu Martina Hullu ktorý bol na konci za poslednou užninov cesta dopredu je takmer nemožná. Dopredu vedie veľmi tesná a nízka chodba navyše úplne prerastená kváplami. Tadiaľ teda zatiaľ cesta dopredu zrejme nepovedie.
       Počas roka sme však pracovali na rozširovaní veľmi tesného vchodu do jaskyne Udavačov. 22. 10 sme vchod špeciálnymi prácami definitívne pohodlne spriechodnili aby sa mohli začať bezpečné práce na prieskume tejto jaskyne a jej pripojeniu k Ľudmile. Samozrejme nebude to jednoduchá práca. V jaskyni sú hrozivé závaly ktorými sa treba prepracovať bezpečne k požadovanému výsledku. 
       Aj pripojenie Jaskyne nad diamantovým vŕtaním k jaskyni Ľudmila tiež nie je bez rizík. Ak by sme kvôli tomu zväčšili vstupný portál do Ľudmily môže zvetrávať a gravitačne sa zrútiť. 
      Ostáva nám ešte jedna varianta pomocou prievanou zistiť kde na druhej strane Kralovianskeho meandra jaskyňa vyúsťuje na povrch a tam zahájiť bezpečnejšie prieskumné práce. No animozity medzi jaskyniarmi v tejto oblasti a administratívne regule s povinnosťou hlásení sa a písomných správ z každej akcie však takémuto prieskumu zatiaľ bránia. Papierovačky a písačky nás moc nebavia. Je dosť už to že sme obmedzení v prieskume na väčšie krasové javy chudobnej Malej Fatre. Dúfame však že jaskyňa už čoskoro prekoná magickú hranicu 300 zameraných metrov. V Malej Fatre by to bolo naozaj nevýdané.... pre pomerne "nedávno" objavenú jaskyňu.:-)
      Priestory jaskyne Ľudmila  a jaskyne udavačov delí od seba vzdušnou čiarov vzdialenosť 25 m. Po dôkladnom prieskume jaskyne udavačov ktorý sa teraz môže začať môže dôjsť k novým objavom. Geofyzikálne maranie vedené nad touto jaskyňou zaznamenalo priestory priamo nad ňou s odporovými hodnotami okolo 6000 ohmm, čo je veľmi povzbudivé a detekujúce nové ešte neznáme priestory. Netopiere tu pri meraní vlietali pod zasutené steny a mizli v špárach medzi blokmi. do neznámych priestorov. Jaskyňa je charakteristická rozsiahlym väčším dómovitým nízkym priestorom širokým 8 metrov a vysokým nanajvyš 2 m. Dno priestoru tvorí blokovište v ktorom sme dosvietili do hĺbky minimálne 5 až 7 metrov. Pri poslednom meraní dosiahla táto jaskyňa dĺžku 31,2 m. 
     Po opätovnom revíznom premeraní priestorov a rozšírení polygónových ťahou do bočných priestorov a plaziviek presiahne  dĺžka tejto jaskyne 40 až 50 m. nové priestory sa črtajú aj pod vchodom do jaskyne tesne pod pätou lomovej steny smerujúce k Prátskej zátoke nášho malého Ostrova pokladov.  Pripojením k Ludmile Systém oboch jaskýň môže teraz prekonať dĺžku 400 metrov a dostať sa v dĺžkovom rebríčku na lokalite na čelo tabulky.
O tom dnes všetci snívame a túto métu by sme radi ďalším prieskumom dosiahli. Problém s prieskumom je aj v súčasnej členskej základni ktorej vekový priemer starne a pasivita je zapríčinená aj  súčastným zhoršujúcim sa stavom spoločenskej klími v štáte a vo svete vôbec. Ekonomický prítlak a zhoršovanie podmienok ľudí bránia väščej zainteresovanosti v prieskume.  Každí sa dnes stará predovšetkým o seba o svoje ekonomické zabezpečenie a prežitie
A pre viacerých priznajme si prestal byť stereotipný prieskum zaujímavý aj z dôvodu absencie výraznejších postupov a objavov. Jaskyňa je síce krásna ale tesná a suchopárne kopačky v lomových stenách sú často nevdačné a nezáživné a vzbudzujú len málo objaviteľského optimizmu. A ani studené vody jazera a jeho romantika mnohých už nelákajú. Spolupatričnosť sa rozkladá tak ako sa rozpadá samotná dnešná spoločnosť v nastávajúcom chaose bez väčšej perspektívy k zlepšeniu.
 
           Geofyzikálne meranie na celom profile plánovaného diaľničného tunela Malá Fatra. Najvyššie odpory sú tam na
           úrovni 9 000 ohm metrov, čo je veľmi zaujímavé je to tá šedá škála a mohla by indikovať zaujímavé závery. Tieto
           odpory úzko súvisia s nami nameranými odpormi na západnom úpätí (prostredník geológa ukazuje náhodne na tú
           anomáliu) tie sú však desiatky násobne vyššie... Meranie ale mohlo prejsť len okrajom nami nameranej anomálie. 
           Na opačnom konci toto merania pravdepodobne zaznamenalo i Ľudmilu            
           Meranie z 8 decembra 2015 ukázalo merné odpory na úrovni 5000 ohmm a predtým sme tam pri kratšom meraní
           zaznamenali merné odpory rovnako na úrovni 5 000 ohmm a na profile trasy budúceho tunela máme rozsiahle odporové
           anomálie na úrovni 9000 ohmm. Jazerná jaskyňa vykazovala merný odpar predtým ako sme sa do nej na základe ERT
           merania prekopali 10 000 ohmm a to už je celkom solídny priestor. Vysoký až 4 m a široký cez 2 - 3 metre Možno teda celkom legitímne predpokladať že
           i merné odpory namerané na veľkom profile prevedenom v predpokladanej trase tunelového telesa  poukazujú na
           výrazné krasové dutiny
 

Kraľovany profil 1 prevedený po štvrtej terase lomu na 74 metri vedený popred vchod do jaskyne Ľudmila je nameraná výrazná odporová anomália na úrovni 5 000 ohmm

december 2015


            8 decembra 2015 meranie na terase lomu s vchodom do jaskyne Ľudmila kopírovalo predchádzajúce meranie.

Získali sme konečne Hipmanové rengenové oči:-)  Poloha Jaskyne nad  diamantovým vŕtaním je na 7výraznej poruche
           nameranej presne pod vchodom do Ľudmily....

          Oficiálny výsledok merania na profile Rieka1 metódou Schlumberger . Ondrej Turský mi k tomu napísal:
          Takže posílám vyobrazení toho profilu pomocí obou metod Schlumberger – rieka1 a Wenner alpha - rieka2.
          U obou metod, je ve spodní polovině (myšleno po svahu, ne do hloubky) viditelná nízkoodporová přípovrchová 
          struktura, která může být způsobená deštěm, navíc se v této části profilu nacházela i půda, která mohla spadlý 
          déšť zadržet a odpory se tak snížily. Naopak v horní, pravé části profilu, byla spíše suť, bez půdního profilu, 
          a proto se zde ukazují hodnoty s vyššími odpory.
          Při dalším porovnání obou metod je zřetelná kontrastní hranice na cca 60m profilu. Kontrast je tvořený levou 
          částí s vysokými odpory a pravou části s odpory nízkými. Takováto struktura může být interpretována jako 
          tektonické nebo litologické rozhraní. Nicméně, již na místě jsme se bavili, že litologie by byla viditelná i v terénu, 
          protože kousek od profilu se nachází etáž lomu s odkrytým jednotným masívem. Proto bych se spíše přikláněl 
          k tomu, že se jedná o tektoniku – pravděpodobně zlom. Podobně se nám to dříve podařilo zachytit i na Dubné 
          skále na profilu zilina3, kde ERT pravděpodobně zaznamenala Striečnianský zlom.

 

          XXVIII. ZELENSKÉMU VOLALI Z DOMU ZO SLONOVINY XXVIII. VIDEO: https://www.youtube.com/watch?v=a0r8e0zb8a4 Odkaz na predchádzajúcu r...