Celkom sme po lopatovaní vytiahli ešte 33 prepraviek ílu. Tomka s
rodinou nám intenzívne pomohli pri ťahaní a šli napred
Potemnelí podvečer od kaplnky pod Tre Cime. Preto chodím na hory aj za špatného počasia pre práve takéto zábery
Už 15 rok bolo úsilie Jaskyniarskej
skupiny Aragonit zameraná na prácu v Lome Kraľovany II v priľahlej
oblasti Prírodnej pamiatky Kraľoviansky meander. Celkom sme zorganizovali 48 terénnych akcií z
toho 32 akcií na Slovensku plus 17
akcií v Chorvátsku v Speleolite pri Jame Baredine a v Juránskej
jaskyni v strednej Istrii. Počas roka
bola činnosť skupiny na lokalite jazera sporadická hlavne v druhej
polovici roka na akcie chodilo len pár skalných členov. Viacerí naši členovia sú nastavení výhradne individualisticky a samotársky, ktorých kolektívne snaženie v prieskume moc nenadchíňa. Mojkanie a ťažká doba nás dosť fragmentizovala a postihla viacerých aj zdravotne. A to nás čakali počas roka ešte väčšie osobnostné charakterové skúšky. No nie sme v tom sami postihlo to podobne viacero záujmových organizaácií v okolí. Doba je neľahká a ľudia sú pod neustálim tlakom, stresom a hrozbou nielen stále sa zväčšujúcej inflácie a vojnového chaosu v okolitom svete. Ľudstvo sa dokonca ocitá doslovne na pokraji katastrofy a sebazničenia. Ešte nikdy sme nečelili ako celok i jednotlivci väčším ohrozeniam a výzvam ako dnes. Týmto všetkým boli negatívne poznačené aj výsledky našej speleologickej činnosti na domácich i zahraničných lokalitách.
Na jar 23.3. 2023 nás po ťažkej chorobe
vo veku 49 rokov navždy opustila naša jaskyniarka všestranná športovkyňa
a potápačka Ing. Katarína Tereza Lamošová rod. Hrašková. Rakovine úspešne odolávala
viac ako 7 rokov. Celé zimy sme spoločne strávili plávaním v ľadových
vodách jazera a aj na jaskyniarskych a na potápačských akciách pri
čistení jazera i Tatranských plies. Absolvovala spolu so synom Matejom
Kanášom viacero ročníkov sparťanských bežeckých preborov Spartan Race, Úžasná
parťáčka sršiaca vždy vtipom a dobrou náladou, žena a matka,
kamarádka a pohodová aktivistka mnohých našich spoločenských
a športových akcií i pretekov v ľadovej vode dosiahla ako
potápačka kvalifikáciu CMAS P*** Katka nikdy nezabudmeme na spoločné sparťanské
dobrodružstvo v snehu a ľade.... Bola si nám príkladom i motiváciou.
Za všetky Ladové medvede, Ľadové tresky za potápačov a jaskyniarov z jazera...
Tvoji priatelia Nezabudneme.... V jarných mesiacoch sme počas
šiestich akcií vykopali nový pohodlnejší chodník v strmine na štvrtú lomovú
terasu.(Hulla, Hulla, Tretiník, Lauko, Piovarči, Kozoň) 30. 4. je už chodník hotový a pri zahájení jarných
vykopových prác nachádzame vo vchode do jaskyne Udavačou mŕtveho netopiera
Podkovára. Zrejme uhynul po zimovaní. V ďalších akciách sme sa venovali už
len úprave a prehlbovaniu vchodu do Jaskyne. Sondážne práce prebiehali aj
v jaskyni tesne za vchodom v snahe prekopať sa k spojeniu s
jaskyňou Ľudmilou cez Pirátsku zátoku. Koncom roka sme začali
i s ťažbou sutín v spojovacej chodbe pivnice v Jaskyni
Ľudmila. Počas výjazdov na Jazero Dustrom cez Terchovú sme dvakrát (25. 3. a 20.5.)
navštívili i našu starú sondu Polygón v Starej dolinke vo Vrátnej.
(Tretiník, Hulla, Hulla, Piovarči) Vchod sme našli zavalený povrchovým
zvetrávaním nízkej vápencovej stienky.
Okrem toho sme skonštatovali že záver
Vrátnej doliny je doslovne vyrúbaná strmá holina. Odlesňovanie je veľmi
intenzívne po oboch stranách Vrátňanky v celej Vrátnej doline
vrátane oblasti pod V. Rozsutcom a Stohom. Ostáva len dúfať že prívalové
dažde aké už Vrátnu nedávno neblaho postihli a to tam ešte boli tie lesy
sa nebudú opakovať. Na to by som však dnes nevsadil ani deravý groš. Nemuselo
by to po takomto fatálnom odlesnení dopadnúť dobre nielen pre chaty a lanovky
ale aj pre obyvateľov Terchovej ak by došlo k extrémnemu spádu prívalových
dažďou nad Vrátnou dolinou.
V máji a v auguste sme zorganizovali na
jazere dve stmelovacie jaskyniarske akcie s varením guláša (8. 5. A 19.
8. ) Prvej akcie sa zúčastnilo 24 jaskyniarov z Varína, Veľkej Fatry,
Ružomberka a Aragonitu. Okrem otužovania a člnkovania v chladivých jarných vodách
jazera sme na akcii plánovali najmä naše letné jaskyniarske jazdy na Istriu
a do Álp. Lebo tie sa vždy organizujú s veľkými ťažkosťami. Dať
dohromady 3 takéto akcie za rok je takmer nadľudský výkon v našom
komplikovanom a individualisticky atomizovanom prostredí. Pavol Cvacho
doniesol grotesku Kop kop zlatokop, ktorú som s kolektívom jaskyniarov
natočil na 8 milimetrový film v našich najlepších jaskyniarskych rokoch 1984 až
86 na našich pracovných jaskyniarskych zrazoch na chate pod Jedľovinou
a nenávratne som ju neskôr stratil. Natočili sme cekom 3 krátkometrážne
dielka, ktoré mali úspech aj na tradičných Spelofórach v Moravskom krase.
A tak sme si ju po 35 rokoch opäť pozreli väčšina ju videla prvý krát.
A rozosmiala a rozjarila nás všetkých. Herci boli úžasní hlavne ich geniálne
mimické vyjadrenia a výkony. Scenár sa vtedy tvoril na mieste a celkom
spontánne. To boli časy.. Hlavným prínosom podujatia bola dohoda s OS
Velká Fatra ktorú sme získali pre účasť na jednej z našich plánovaných dobrodružných
jázd na Istriu. Obe gulášovky som organizovala a sponzoroval a oba guláše
varil Peťo Lauko. Na tom druhom letnom nás bolo len 7 kusov a získali sme
do tretej expedície potápača Vlada Kostku. Lámali sme aj Hýlla ale márne. Ani zadarmo to nejde ekonomika nepustí. Peťo Kozoň tomu to tiež nevychádza stále je v depresiách.
22.5. sme sa zúčastnili podobného
podujatia ktoré organizovali na jazere zasa potápači Hipocampusu Martin aj tam
sme sa snažili náborovať dobrodružné povahy a podarilo sa. Rodina Vlada
Tomku sa pridala. Na stretnutí sa realizovala jedna exkurzná akcia
v jaskyni Ľudmila pre rodinných príslušníkov našich priateľov potápačov.
V letných mesiacoch sa nám teda opäť
podarilo dať dohromady tri záživné zahraničné jazdy do neďalekého Chorvátska,
Len som ako po iné roky skoro celkom ošedivel pri ich organizovaníJ Samé nerváky a šprajce No jednoducho jaskyniarske Horory... Prvá
akcia sa uskutočnila v dňoch 7.6. až 17. 6. 2023. Akcie sa zúčastnilo 8
členov Aragonitu na troch motorových vozidlách Peter Lauko, Marián Hýll, Eduard Piovarči,
Tomáš Hulla, Martin Hulla, Magdaléna Puškášová. Mária Piovarčiová. Alžbetka Piovarčiová. Opäť sme
najprv pôsobili v oblasti Brixenu.
Cestovali sme do obsolútneho búrkového
počasia. No ako vždy v zázračne ráno pod horami po chladnej noci v autách
a v stanoch nás čakalo nádherné okno krásneho počasia v malebnom horstve
PUEZ ODLE. Vydali sme sa na rovnakú trasu ako v predchádzajúcej minuloročnej augustovej akcii keď som si tu prežil peklo. Tentokrát paráda až na to že sme sa trochu zamotali fotografujúc v blokovišti pod osemstometrovými stenami a stratili sme chodník zatiaľ čo nás ostatná časť výpravy odbehla. Trochu ma to dostalo mimo komfortnú zónu a v závere výstupu ma to rozbúchalo. Depku dostal aj Martin a ušiel nám ešte pred stupákom na plató, hore na chate ho čakal brácho. Chlapci už nedržia lainu a správajú sa individualisticky. S Peťom Laukom sme dorazili na chatu sami už keď začalo poprchať a samozrejme nikto na nás nečakal. Všetci utekali pred dažďom ktorý predpovedali najprv o jedenástej a neskôr predpoveď posunuli medzi 14 a 15 hodinu. Po krátkom odpočinku a dobití batérií sme v pauze keď prestalo na chvíľu pršať vyrazili k zostupu. Rozhodli sme sa vyskúšať skratku chodníkom okolo chaty Malga Dusler no zakrátko sme svoje rozhodnutie obanovali. Chytil nás dážď a terén bol riadne členitý a strmí plný blata a schodovitých padákov. Po ceste by to bola prechádzaka ružovou záhradou hoci dlhšia no energeticky menej náročná a bez blata a kaluží. Teda spravili sme túru a až v závere pri zostupe nás chytil dážď. Dážď nás chytil ešte pred chatou Dusler na ktorej sme sa ani nezastavovali. K autám sme dorazili aspoň my dvaja celkom premočený. A hovoríme si už nikdy viac týmto chodníkom ani hore ale ani dolu. Ešte že s nami na túru nevyrazil Maroš Hýll ako ho poznám fotil by tak intenzívne že by sa hore zatáral ešte viac ako my a čo by mohlo nasledovať na trase dlhej 11 km s prevýšením 430 m po tom čo Marianovi bolo v noci zle od žalúdka nechcem ani domýšľať:-)
Po presune k horskému jazeru
Lake Braies sme ďalší deň resp. predpoludnie strávili v celku peknom počasí obhliadkou tohto nádherného
horského skvostu. Jazero naozaj očarilo. Bratia Hullovci sa aj tu oddelili od party a viac sme ich nevideli až pri obede na jednom parkovisku pred Braies. Martina som pritom potreboval k foteniu. Po obede sa výprava rozdelila. Baby juchali k moru na
Istriu a my v Dustri sme jazdili na Misurinu k Tre Cime. Osádka T.
Hulla, M. Hulla vo vlastnom aute sa rozhodla že radšej uprednostní návštevu talinskych
supermarketov a my staré kusy v Dustri sme šli na prieskum hore pod
Tre Cime.
No a neobanovali sme. Bolo to dych berúce. Foto ktoré som hore
urobil za tri hodiny hovorí za všetko. Chlapci mohli banovať také v supermarketoch
nikdy nezažijú. Tak Tre Cime po tejto
malej ochutnávke rozhodne dáme v ďalšej akcii. Spravili sme si malý výbeh traverzom od najvyššie položeného výhliadkového parkoviska po južnom úbočí masívu. Maroš stihol obhliadnuť aj bunkre na úpätí skalných stien.
Po polnoci sme sa všetci stretli na jamarskej
základni na Istrii. Deň odpočinku pri mori a potom rutinné čerpanie vody zo sifónu a ťahačky vedier
zo Speleolitu a prieskum 4 m hlbokej
úzkej šachty do hĺbky. Speleolit -24 m. Priepasť bude rozhodne pokračovať do hĺbky hlbokými šachtami. Tam dole prieskum fotoaparátom ukázal že paralelne tam je vedľa seba viacero vrcholov erodovaných komínov klesajúcich do hĺbky. Delia ich od seba len úzke špáry a tenké škrupiny horniny ktoré sa budú dať kladivom postupne porozbíjať. Zatiaľ tam však ešte nie je dosť miesta na zaháňanie sa kladivom. Martin odtiaľ ledva vyliezol. Hovoril som o tom Siliviovi že by sa tadiaľ dalo prestrielať do hĺbky, ale my sme sa sústredili zatiaľ na odťaženie ílu a zistenie či tu priestory nepokračujú aj horizontálne.
Tomáš Húlla sa tentoraz chystal domov skôr a tak jazdíme na akciu v Juránskej už v utorok aby sme tam boli vo väčšej sile. Pritom sme zistili, že sa s ním chystá z akcie ubziknúť aj Martin, hoci nemá doma moc čo na práci okrem psa ktorého zveril na krk rodičom čudovali sme sa že psa nezobral zo sebou. My pritom máme voľné miesto v aute a išlo len o to že by prišiel domov o dva tri dni neskôr. A čo my traja bez neho spravíme v Speleolite? A tak ho presviedčame aby nás neoslaboval a ostal posledné dva tri dni ešte s nami. Tomáš musel ísť do roboty viac dovolenky mu nedali.. Lopatovačka pri prehlbovaní ryhy v našej
sonde v Juránskej jaskyni šla celkom dobre. Neznásilňoval som a netlačil nikoho do poráce. Pracovalo sa len dovtedy kým toho Tomáš už nemal dosť. Hoci my staré kone by sme ešte vládali:-) No na prehlbovaní ryhy na stojacieho strelca budeme musieť ešte na niekoľkých akciách poriadne máknuť. Nejde to až tak rýchlo ako som sa nádejal.
Martin nám po akci po veľkom prehováraní nie moc ochotne prisľúbil že teda ostane s nami ale videl som na ňom že mu to nie je ani trochu po chuti. Hovoril niečo o tom že ho rodičia vyhodia aj zo psom z bytu ak sa nevráti s bráchom. Vedel som že sa niečo udeje. S tým psom už boli aj predtým patálie. Inak Martin sa pred týmto letom zastrájal že v túto sezónu zasponzoruje nové rebríky
v Speleolite že staré drevené treba vymeniť s tým že tam treba aktívnejšie pracovať a nie sa chodiť len opalovať a flákať k moru. Ponúkol som sa že polovicu zasponzorujem i ja aby toho na neho nebolo tak moc, keď že ho práca v Speleolite tak interesovala. Vždy ju uprednostňoval pred prácou v Juránskej jaskyni.
V predvečer odchodu Tomáša na Slovensko prišla Martinovi z domu naliehavá SMS, že musí prísť neodkladne domov s Tomášom lebo jeho otec mal zdravotný problém s tlakom. A nevytočil ho ten Martinov pes šepli sme si medzi sebou ja a Peťo. Tušil som že to príde a Martin neostane. Poznám tieto ťahy už dobre. Tak že sme na ďalšie práce v Speleolite ostali len traja a už sme toho moc urobiť nepostíhali. Dolu na čelbe popracoval Hýll a dostal pritom dobre zabrať. No a odvtedy to s Martinom šlo dolu vodou tesne pred odchodom druhej expedície my oznámil že nikde nejde lebo nemá kde nehať psa ponúkli sme mu že ho môže zobrať zo sebou do auta, ale potom prišiel s tým že si chce ušetriť peniaze a užiť si rodinu a to chcel sponzorovať rebríky do Speleolitu slobodný mládenec:-)
Čiastočne aj preto druhej akcii hrozilo že sa vôbec neuskutoční lebo šofér odmietol ísť ak sa nám v Dustri zvýšia náklady. Táto ťažko vydretá a napokon najpočetnejšia naša
zahraničná akcia sa však po komplikovaných vyjednávaniach v časovom strese napokon realizovala a uskutočnila sa v dňoch 4.7. až 14.7. Za Aragonit sme
sa zúčastnili napokon teda len dvaja. Vyrazili sme troma autami Peter Lauko, Eduard
Piovarči - Duster, Rodina potápača a profesionálneho vojaka Vlada Tomku s manželkou
Elenou s troma deťmi Miškom, Soňou a Mirkou. A vo veľkom tranzite 9 ľudí z OS Veľká Fatra. František
Vacek, Zuzana Vaceková, Jakub Vacek, Erika Koudelková, Jano Vacek, Anička Vaceková Matej Piar a Milan
Hlinka. Desiaty Miro Vacek dorazil na
Istriu autobusom. Spolu celkom 19 ľudí, lebo dorazila aj vnučka Sárka s priateľom
Ondrom. Najpočetnejšia akcia akú sme tu keby mali. A to mala doraziť ešte naša Magduš s Palinom Kabzanom....
Opäť sme jazdili do tmavého vreca búrok
dorazili sme cez Brixen opäť do Santa Magdalény a priamo hore na parkovisko pod
Malga Zannser pod kopce. Všetci nadávali načo sa trepeme do hôr do takého nečasu.V noci zúril neuveriteľný lejak a búrka. Bál som
sa že nás odnesú prívalové vody. Tajne som ale dúfal že sa ako vždy a opäť
stane zázrak. Ale skutočne som tomu neveril. Spali sme v autách.
Veľkofatranci postavili dva stany ale do
rána v nich boli poriadne premočení, Nuž a ráno sa stal opäť ten
neuveriteľný zázrak. Vyčasilo sa nádherná modrá nad našimi hlavami a
hrejivé ranné slnko vykukalo spoza strmých veží. Je to možné? Už po koľký
krát? Vždy keď dorazíme do hôr hrmí leje
padajú traktory a predpovede sú absolútne beznádejné a vždy sa stane
tento zázrak už asi po desiaty krát. Poznajú snáď hory že sme prišli?:-)
Ráno sme sa teda vybrali na túry celkom tri skupiny. Zatiaľ čo sme s Peťom Laukom robili malú výhliadkovú okružnú trasu okolo Zannser Alm na ktorej nás neskôr nasledovala rodinka Vlada Tomku, a veľkofatranci spontánne vyrazili na klasickú 6 hodinovú túru ku chate Malga Casnago. Keď sme sa s Peťom vrátil na parkovisko k autám kde mal dozor v tranzite Milan Hlinka dobalili sme batohy a vyrazili sme po pravej strane potoka od parkoviska ponad chatu Malga Zannes ku chate Glatschalm ktorú sme mali v pôvodnom pláne. Pomerne rýchlo sme vyšlapali na malebnú rozľahlú pastvinu s dvoma chatami a malou drevenou kaplnkou so zvonicou. Odtiaľ sme hneď volali Ferovi Vacekovi ktorého sme stihli práve včas aby mohol odbočiť s chodníka vedúceho popod štíty smerom k nádhernému rozľahlému prírodnému areálu chaty Glatschalm. Sme tu po prvý krát a som nadšený atmosférou je to ešte malebnejšie miesto ako okolie chaty Malga Casnago. Tak že sme sa napokon všetci šťastne stretli na terase chaty pri dobrom a vychladenom pive. Úžasné počasie skvelé výhľady na steny strmých veží nás nadchli pokračovať v túre popod monumentálne veže k ďalšej planine s chatami. Je to už moja tretia túra v týchto končinách. Tesne pred výstupom na ďalšiu pláň s chatami sa od nás oddelil Fero s rodinou a zostupovali ku parkovisku. Jano s dcérou a jej priateľom pokračovali s nami až na planinu. Chatu Casnago sme ale našli zavretú. Tak že pivo na ktoré sme sa tešili nebolo. Zostup bol už len fádny zošup strmou kľukatou cestou. Pekné počasie nám vydržalo celý deň. Oblačnosť sa prihnala pred siedmou a začalo pršať. Presunuli sme sa preto teda ešte večer podľa plánu ku jazeru Braies.
Ráno sme mali zážitok s koníkmi pasúcimi sa hneď pri našich autách vedľa ohradeného parkoviska. Hlavne deti a mladší jaskyniari mali zážitok pri kŕmení koní púpavovým listím. Koníky nám žrali púpavu priamo z rúk. Počasie na jazere nám už moc nevyšlo prchlilo.. Napriek oblačnému počasiu s občasnými zrážkami sme to riskli a vyrazili sme všetci pod Tre Cime. No zažili sme tam dážď zimu a chuchvalce prevalujúcej sa hmly ale oblačnosť sa i roztrhla v úžasnom tmavomodrom inferne a spravili sme aj výpady do okolia. Vlado Tomka s dcérami najprv preskúmal staré opevnenie nad chatou vysekané do úpätia skalných stien. Práve v takomto počasí na hrane sa dali nafotiť skvelé zábery horských menhirov vyrastajúcich z chuchvalcov hmiel. A tak sme viacerí zatiaľ čo časť výpravy čajovala na chate urobili výpad k malej kaplnke na dohľad od chaty vo vzdialenosti okolo 800 metrov ešte som prešiel za ďalší horizont cesty odkiaľ vo vzdialenosti 500 m ďalej bolo vidieť ďalšiu chatu. Škoda že som nemal nikoho kto by mi občas pri fotografovaní zapózoval no i tak som tento rýchly presun terénom fotograficky vyťažil.
Večer sme sa presúvali na Istriu my cez Kranjsku Goru preto že sme tam chceli natankovať doplna nádrže najlacnejším palivom na trase. Nestihli sme však lacnú pumpu v Kranjskej Gore a tankovali sme až na dialnici. Vlado Tomka s rodinou to strihol juhom cez Taliansko a dorazil na základňu o necelú hodinu pred nami hoci vyrazil z Tre Cime až po nás. Dorazili sme už v piatok po polnoci. Vlado už mal postavený stan ostatní prespali v chalúpke v podkroví. Stany sa stavali až ráno resp. okolo obeda. V piatok sme sa teda celý deň spamätávali z hektickej cesty z Talianských Alpách. V piatok ráno prišla po celonočnej jazde z Bratiskavy aj moja vnučka Sárka s priateľom Ondrejom a dorazil diaľkovým autobusovým spojom z Martina aj Miro Vacek. Tak že je nás dohromady 19 ľudí to sme tu ešte nemali. Z Aragonitu mala doraziť ešte moja dcéra Magduš, ale nečakane musela ostať na Slovensku, preto že jej priateľovi náhle zomrel otec.
Už od soboty sa potom tvrdo zarezávalo a ťažil sa íl zo závrtu Speleolit. Mali sme pritom báječnú obsluhu čapované chladené a napenené pivo nám Silvio Legovič posielal priamo na podnosoch až na pracovisko. Už dávno sme tu nemali toľko jaskyniarskej pracovnej sily. Vyťahali sme prvých 62 vedier. Nedela bola potom volná a v pondelok sme pokračovali v ťažení ďalších 60-tich nákladov pričom sa zistilo že v odkališti nie je žiadna horizontálna chodba išlo len o vydutie ktoré tak vypadalo. Voda odteká popod natečenú betónovú platňu, ktorú bude treba rozbiť. V utorok na babskej jazde dolu ťažili 3 jaskyniarky Anča, Erika a Zu a vyťahala sa ďalšia šesdesiatka nákladov. V stredu sa začali skladať a inštalovať nové pozinkované železné rebríky. Zároveň sa konala aj o deň odložená akcia v Juránskej jaskyni na ktorej sa zúčastnila len menšia časť jaskyniarov Miro Tomka s rodinou. Anička Vaceková, Nino Legovič ja a Peťo Lauko, ktorým za pomoc pri práci v tejto jaskyni zároveň veľmi ďakujem.
Darmo som ľudí prehováral nepomohlo nič. Táto akcia sa mala konať už o deň skôr ale musel som ju odložiť na nasledujpci deň pre vlastnú zdravotnú indispozíciu. Fero po minuloročnej akcii v tejto jaskyni razil názor že je to tam beznádejné keďže sa tam odpracuje len jedna akcia počas každého nášho pobytu na Istrii. Lenže takú máme dohodu s domácimi tri akcie v Speleolite a jedna ako bonusovka v Juránskej. Škoda že to veľkofatranci nedokázali pochopiť. Peťo Lauko ja aj Nino Legovič sme boli takýmto postojom viac menej zaskočení. Keby sa pridali len traja štyria chlapi mohli sme mať ryhu prehĺbenú už takmer na stojáka. Nuž i tak sme v tejto veľkej monumentálnej jaskyni, ktorú možno prirovnať na Slovensku napríklad k Silickej ladnici a domáci o nej hovoria že má potenciál dokonca Postojenskej jaskyne, opäť sme v nej srdnato poparacovali striedajúc sa pri lopatách len vo štvorici. Je to zápas, nielen s obmedzeným časom zo sedimentom, so živlami ale aj zápas o ľudí a s ľuďmi presvedčiť ich aby pomohli veľkému cieľu, ktorý sa tam rozhodne dá dosiahnúť.
No napriek tomu musím vyzdvyhnúť úsilie a kvantum práce ktorú v Speleolite Veľkofatranci odviedli. A predovšetkým poďakovať za sponzorovanie a inštalovanie nových rebríkov pre bezpečnosť našej práce v Speleolite. Osobitná vďaka patrí pri inštalácii nových rebríkov najmä Ferovi a Janovi Vacekovcom. Pracovali 5 doobedí v kuse a robili sa aj podvečerné akcie pričom sa vyťažilo cez 300 nákladov. Priestor sa vyčistil až po dno ktoré šikmo klesá smerom k tesnej šachte do ktorej sa prebil Silivio so synom Ninom pred dvoma rokmi. Zbíjačkou sa v posledný deň prác rozbíjal aj betónový koláč ktorý mal hrúbku až pol metra. Musel im dolu v 2009 utiecť takmer kubík betónu.
Síce sem tam viazli pri peáci bezpečnostné opatrenia najmä s preplňovaním vedier z ktorých sem tam vypadla skala no našťastie preletela len tesne vedľa hlavy jedného z jaskyniarov ktorý práve nemal na hlave prilbu. Pri rutinnej práci sa vždy môže stať niečo nepredvídané a preto nič netreba podceňovať. A je dobré nemať v tomto ohľade problémy, najmä vážnejšie zranenia čo by poškodilo nielen náš obraz ale navonok aj image nášho dobrosrdečného hostiteľa. Naše akčné pôsobenie na Istrii sa skončilo o deň skôr ako sme plánovali preto že Silvio mal už v piatok večer na základni ďalších hostí. Ponúkol nám síce náhradné ubytovanie v inej časti areálu ale bolo by treba presťahovať všetky stany a tak sme sa v piatok poobede radšej pobalili upratali základňu a po spoločenskej rozlúčke a pohostení ktoré usporiadal Silvio s rodinou pričom pridelil každej osádke a rodine nádielku kvalitného domáceho za studena lisovaného panenského olivováho oleja.
Rozlúčili sme sa s domácimi s tým že v budúcom roku budeme v letných mesiacoch opäť pokračovať v práci v Speleolite i v Juránskej jaskyni. Naša rozlúčka z morom bola o to ľahšia keďže sme s Peťom vedeli že plánujeme k slnečnému pobrežiu v túto sezónu vyraziť ešte jednou jazdou. Najkratšou cestou po dialniciach cez Maribor sme sa vrátili do polnoci na Slovensko. V Dustri sme viezli domov Mira Vaceka ktorý na akciu dorazil diaľkovým autobusom a hneď nám bolo na palube veselšie. Zistil
som že s Mirom Vacekom máme spoločné záujmy o filozofiu a paranormálne a mymozmyslove javy. Miro sa
zaujíma o tie isté fenomény ako ja. Mal som zo sebou knihu "DMT Molekula
duše" a tak sme spolu stihli čiastočne prebrať látku dimetyltryptamín,
ktorá je v mozgu zodpovedná za stavy rozšíreného vedomia, ktoré súvisia s
NDE hraničnými stavmi v klinickej smrti. Po intravenóznej
aplikácii DMT v množstve 0,4 mg na kilogram telesnej hmotnosti hovorili všetci čo DMT takto aplikovali že človek potom už nemúže byť dlhšie ateistom. Molekula duše ktorú produkuje aj ľudský
mozog v epifýze je transmiterom prechodu vedomia do iných dimenzií. To len na okraj o našich diskusiách i o africkej raslinke Iboga.
Naša tretia zahraničná akcia bola len malá jazda ktorá sa uskutočnila až v septembri od
7.9. do 17.9. a zúčastnilo sa jej celkom 8 ľudí (P. Lauko, V. Kostka, E.
Piovarči. v Dustri, Robo Csitalan, vlastným campovým vozom, M. Puškášová, Palo Kabzan s bratom Petrom z USA
a Anna Birošová) V Dustri sme vyrazili traja ostatní v dvoch autách vyrazili v ten istý deň s cieľom Rafting na Soči. Našim cieľom je túra na TreCime. V Európe je stabilné jasné počasie. Prvýkrát po dlhej dlhej dobe jucháme oproti krásnemu slnečnému počasiu. Po celodennej jazde sme v Tolbachu odbočili na juh do horského údolia a odparkovali na parkovisku s fotopointom k Tre Cime (VISTA PANORAMATICA TRE CIME LAVAREDO) pred jazerom Lago di Landro. Vlado a ja sme hodili bivak vedľa auta asi o druhej v noci som to však vzdal a radšej som drkotajúc zubami zaliezol do auta opäť slabí spacák:-) Vonku boli 3 stupne. Peťo zakúril v aute aby som sa zahrial. Vlado mal dobrý spacák a vydržal až do rána. Keďže bola kosa povstávali sme zavčasu zastavili sme sa na jazere na pár záberov a jazdími na Misurinu a nad ňou sme sa hodinu posúvali v kilometrovej rade k mýtu. Len tak tak sme sa zmestili do limitného počtu áut ktoré hore pustia, potom by sme museli čakať.. Hore pri chate Rifugio Auronzo (2 333 m n.m.) nás páskovali ako sme prišli. Zaparkovali sme v celku výhodne. Dávame rýchle raňajky a balíme batohy. Stihol som si ohriať vydatné kakao a asi medzi desiatov a pol jedenástej vyrážame do tej nádhery. Tá je tu všade okolo nás. Je to tu ako na nejakej veľkej náboženskej púti. Široká kamenistá cesta je plná turistov. Na chvíľu sa zastavujeme na ďalšej chate vo výške 2 344 m n.m. Fotil som divoko a nepríčetne:-) Čo nás ale stálo dosť času a tak sme sa do sedla Forcella Lavaredo vo výške 2 454 m n.m dostali až poobede.
Ďalšia chata síce na dohľad sa mi zdala príliš vzdialená. Vlastne všetko je tu obrovské a rozľahlé. Aspoň ja sa tu musím na všetku túto rozľahlosť aklimatizovať. Posilnením a oddychom pri vyhrievaní na slniečku sme stratili ďalšiu hodinku. Plánoval som traverz pod úpätím skalných stien kde sa nestráca výška ale z perspektívy sedla vyzeral traverz neprehľadne a exponovane takže ma nešťastne zlákala široká cesta nadol. Dohodli sme sa že zostúpime na pahorok vzdialený 500 metrov pod sedlom a potom uvidíme. Na pahorku som zistil že cesta ešte hodne klesá nadol a k chate je stále ešte dosť ďaleko traverz nad nami je teraz viditeľne bezproblémový a ja som sa špatne rozhodol mali sme ísť predsa len do toho traverzu. Aj fotograficky je traverz výhodnejší.
Samozrejme išlo len o psychiku. Chalani nemali problém nechali to na mne ako sa rozhodnem. Peťo už síce mal otlak na päte z nových topánok ale zostúpil už ďalších 30 výškovýcch metrov pod pahorok aby si obzrel biele platne ktoré vypadali z diaľky ako sneh. Obával som sa aj toho že ak mi dôjde šťava v baterkách ani toho dnes už moc nenafotím a tam od tej chaty to bude najvýdatnejšie fotenie k tým Trom Hrotom. A okrem toho sa tam treba keď už zdržať aspoň dve hoďky a povybiehať hviezdicovo do nadhľadov aj k jaskyniam a štolám nad chatou.Tak že som sa s chlapmi dohodol že si vyskúšam ako mi to bude šlapať späť do sedla a potom k túre pridáme ako odškodné výšlap nad sedlo ku Ferate na Monte Paterno. A môžeme spraviť na spiatočnej ceste okruh okolo dvoch jazierok k okrajom palaniny na druhej strane pod sedlom.
Vyrazili sme teda späť nahor do sedla A bol som prekvapený ako mi to šlapalo až som ľutoval že som to vzdal. Ale presne to je tá aklimatizácia sebavedomia. Nabudúce dáme bivak nad Misurinou aby sme včas ráno boli prví pred mýtom a mohli začať túru minimálne o dve hodiny skôr. Videli sme dolu nad Misurinou ľudí s postaveným stanom je tam napokon nižšie aj camp. A po sedlo už nebudem musieť tak intenzívne fotiť tak že sa k nemu presunieme rýchlejšie. Vyšlapali sme svižne nad sedlo do výšky 2 510 m A skúsili sme ako to vypadá vo ferate aj tu je nutné sa aklimatizovať na expozíciu. Výlet je pre nás úžasným zážitkom lezieme do štôl obrannej línie z čias prvej svetovej vojny a na koncovú rímsu feraty. Potom sme zamierili k jazierku Lago di Cengia - jazero hlaholu zvoncov? V hladine ktorého sa smerom na východ odráža rovnomenný vrchol dominantnej výšiny Monte Cengia 2559 m n.m. Pocvandrali sme sa po planine ale výraznú dominantu k tej sme sa už len priblížili slnko sa klonilo na západ a tak sme sa presúvali ku chate kde som objednal odškodné. Pivo dobre šmáklo. Mali sme dosť. Pochod k parkovisku už bol šturm pri ktorom sme cítili únavu. Mne vyšiel druhý dych ako za starých čias a tak som cvalal dopredu. Mali sme v nohách 7,5 km s prevýšením cca 270 m, Sme unavení ale plný dojmov a nasýtený nádherou.
O 19-tej sa presúvame k ďalšiemu byvaku v horách pod PUEZ ODLE. Na horné parkovisko sme dorazili už za tmy. Vlado sa hodil do spacáka vedľa auta a my dvaja sme prespali na sedačkách. Ráno bolo v pláne ukázať Vladovi dominantu štítov na malej túre na chatu Glatschalm. Peťo si spravil volno kvôli poriadnemu otlaku na päte a my sme vyšlapali na chtu na pivo. Bolo nádherne a Vladovi sa rozprávkový horský areál páčil vyšlapali sme až pod veže. Bolo prekrásne. Po túre sme boli fotiť v okolí kostolíka Santa Magdaléna a masív vyčnievajúci nad zelenou lúkou a pred západom slnka sme sa presúvali k Predilu do Slovinska k Soči. Do kempu v Bovci sme dorazli tesne po pol noci. V campe už bola druhý ďen moja dcéra Magdaléna s osádkou.
Na pláne bolo splavovanie Soče. Mojou úlohou bola dokumentácia. Po polnoci sme dali horúcu sprchu a konečne sme sa oholili a učlovečili. Naši už spali a nepodarilo sa nám ich vo veľkej rozlohe vodáckeho campu nájsť. Našli sme ich až ráno po tretej noci predriemanej na sedačkách auta. Ráno vyrážame natankovať a na spoločný malý výlet na dve vyhliadky k Boke. Navštívili sme len tú nižšiu pred pár rokmi tu ešte nebola. Čo bolo pozoruhodné vodopád Boka takmer zmizol respektáve padalo z neho minimum vody. Tak nízky stav vôd sme tu za posledných 12 rokov ešte nevideli. Čo však bolo ešte zaújimavejšie na propagačných tabuliach k vodopádu síce už ošklbaných boli informácie o prieniku speleopotápačov do jaskynného systému vyvieračky za vodopádom. Nuž trepať hore po skalnatom strmom chodníku flaše a výstroj a potom všetko strmo transportovať krkolomným chodníkom nadol k výveru tak to klobúk dole. Poznáme ten výstup aj tú zostupovú trasu k výveru. Nikdy mi tak v žalúdku nebrnelo ako tam hore nad tou strminou.
K vyššej výhliadke sme už ale nedošli lebo naši už zostupovali dolu a ponáhlali sa stihnúť čas vystrojenia v sklade Raftov a rovnako v časovej tiesne k druhej výhliadke nedošli my sme za nimi meškali kvôli tankovaniu v Bovci pričom som si prvý krát lepšie všimol Kaninu na pravej strane údolia kde zdolávajú priepaste aj naši Slovenský jaskyniari z Dubnice nad Váhom a všetky tie priepaste súvisia s odvednením v Malej a Veľkej Boke. Je tam grandiózny krasový systém priepastí a vodných jaskyň. Kaňon Boky je naviše úžasný zdroj nabíjajúci človeka energiou môžu za to vodopádom emitované častice záporných jónov. Čím človek vystupuje vyššie v kaňone tým má viac energie. Cítil som tento efekt vždy keď som hľadal cestu v obrovskom blokovišti balvanov veľkých ako domy nahor ku vodopádu.
Okolo Soče od Bovca po Tolmin majú vodáci viacero dokovacích miest. Tentokrát pre nízky stav vody v Soči rafty vyrážali z doku č.3 asi kilometer pod Bokou. Snažil som sa teda zachytiť atmosféru najprv spustenia raftov na vodu a potom ich vylodenia pod vodácky campom Trnovo. V jednom z raftov sedela dcéra Magduš a Anička Birošová. Palo Kabzan bol doprovodom na kajaku jeho brácho Peter dlhodobo žijúci v USA tiež vinikajúci kajakár mal na strosti nášho královského pudla Žána čakal s nami na rafty v prístavisku v Trnovom. A bol to zážitok aspoň pre mňa fotografa. Peťo Lauko sa poriadne vymáčal v studenej vode. Jedine Vlado Kostka z vysedávania pri vode moc nadšený nebol čkal od dnešného tretieho dňa na horách viac adrenalínu.
Naši ešte deň ostali v horách a my sme juchali k Istrii po ceste sme sa zastavili na Napoleónovom Moste v Kobaride na vode v hlbokom kaňone sme však žiadne kajaky ani rafty nezastihli.Rozhodli sme sa v Gorici prejsť po Tlianskej strane že rýchlejšie do Koperu kde nás už ale zastihla tma a nechali sme sa už slepo viesť Peťovou navigačkou, ktorá nás povodila ako svetlonos napokon po poriadnych krkahájoch až kdesi smerom k Buzetu a namiesto 20 minút keby sme šli podľa hlavy, sme sa terigali rozbitými cestami celé dve hodiny do Novej Vasy. Keď som na to prišiel už sa s tým nedalo nič robiť len nadávať na navigačku ani Peťo netušil ako sa to mohlo stať.. Na základňu sme dorazili až okolo polnoci. Po tradičnom dni oddychu dorazila Magda s Palom Aňou a Petrom. Nemali dobrú náladu lebo jedno auto mali pokazené a museli ho doviesť až do Rakúskeho Villachu do servisu. Auto mohlo jazdiť len obmedzenou 80 km rýchlosťou lebo odišiel nejaký sledovací čip. Ešte že mali dve autá obe museli hnať z Bovca do Villachu kde servis objednal súčiastku a čakalo sa na ňu niekoľko dní. Čakať sa tam neoplatilo nevedeli kedy to bude opravené. Tak dorazili k pobrežiu.
My traja sme nastúpili do šichty v Speleolite najprv sme vyčerpali vodu a potom začali ťahať vedrá ktoré som ťahal najprv na rošt a Vlado ich odoberal a keď bolo 9 vedier plných vybehol jeden z nás na povrch aby vedrá vytiahol nahor k fúriku. Tak že to nešlo moc rýchlo, ale nestáli sme a pracovalo sa. Ťažili sme meter vysoký mantinel terra rosy na pravoboku ktorú si tu Martin nehával na odkladanie náradia a pre oporu dosky na ktorej sa zapánali vedrá na lano. Velké bloky betónu sme zatiaľ vyskladali ako schodište k rebríku V utorok nám prišla nečakaná pomoc kamarát Peťa Lauka Robo Czitalan na svojom karavanie. Údajne sa pohádal so ženou a šiel sa vyvetrať za kámošom na Istriu. Samozrejme výdatne nám pomohol a doťahali sme ten pol metra široky a dva metre dlhý mantinel ílu a vo štvrtok sme sa následne vydali s veľkými lopatami vo štvorici Czitalan Nino Legovič ja a Peťo Lauko do Juránskej. Hluchá lopatovačka v bahne zakopanej ryhy nášho kamaráta Roba moc nenadchla ale pracoval poctivo napriek tomu že ako dobrovolný záchranár vo Veľkej Fatre mal v ostrej záchrannej akcii úraz a musí dávať bacha na kríže. Ryhu sme opäťo niečo prehĺbili a upravovali sme steny na oboch stranách výkopu do šikminy v tvare "V" aby sa nán steny nezosúvali do výkopu. Robo vyhlásil že si ctí moje nadšenie v týchto podmienkách a že ma v mojom veku obdivuje že sa ešte takto palhočím, ale on sem už viac nepôjde že stačilo. Samozrejme ani sme to od neho nechceli a smejeme sa, len on sa bál že ho tu budeme opäť ešte ťahať. V závere sme si vyskúšali vyhadzovanie ílu uhneteného do gulí ktoré sme si hádzali z rúk do rúk a katapultom ich ta na skládku. Tak sme to už pred rokmi raz robili, ale teraz začalo byť na to aj dosť priestoru a bolo to rýchlejšie a menej namáhave ako ťahčka prepraviek. Stačia na to traja štyria chlapi do reťaze a ide to ako po masle.
Paráda. Na základni sme sa my traja dohodli že spravíme v Juránskej v sobotu ešte jednu akciu GULOVAČKU. Robo starý kuchár nám uvaril excelentnú večeru z morských potvôr a potom strávil dve noci a dva dni priamo vo svojom karavane pri mori na Červarskom pobreží a moc sa mu tam páčilo. Len tam večer bolo strašne veľa komárov a tak sme my radšej jazdili od mora na základňu.
Kajakár Miro nám na zelenej lagúne predviedol parádny kúsok vo vode prevrátil kajak s pivom v ruke a to pivo položil na prevrátené dno kajaka a potom ho chytil druhou rukou a dokončil otočenie kajaku. Klubúk dolu A dostali sme od neho pozvánku do USA konkrétne do Severnej Karolíny že tam má jeden maník blízko jeho chaty na pozemku grandióznu jaskyňu. Za 8 dolárov a po podpísaní dokumentu že tam vstupuješ na vlastné riziko sa tam môže človek ľubovolne a samostatne flákať celý deň a údajne je to veľmi rozsiahla jaskyňa s krásnou výzdobou jazerami a bludiskom veľkých chodieb a dómov, ktoré sa za deň ani nedajú prejsť. Tak že lákavá udička:-) Len mať na letenku....
Magda s osádkou v medzičase dostala echo že auto si môžu vo Vilachu vyzdvyhnúť. Palov brat Miro sa zároveň vracal do USA. Z mamou Aničkou sa z Vilachu viezol na Magdinom opravenom aute do Viedne na letisko a mama Anička len čo šuhaja odprevadila juchala autm domov do Žiliny. Palo z Magdou sa vrátili opäť ku nám na základňu ale len na jednu noc. Večer pri stole bola dobrá nálada. V sobotu ráno sme sa rozlúčili a Palo s Magdou juchali na juh kde mali objednanú loď a s ďalšou partiou. Čakala ich týždenná plavba okolo Chorvátskeho pobrežia. Samozrejme sme im ticho závideli:-) Robo odchádzal svojim karavanom z Červaru domov tiež už v sobotu ráno.
A my sme v sobotu vyrazili na svoju poslednú akciu do Juránskej na GULOVAČKU. Tentokrát s nami Nino nemohol ísť mal program. No a práca nám tam šla pekne od ruky. Bola to akcia úplne naľahko. Tam kde sme predtým štvornožkovali teraz Peťo Lauko takmer stál vystretý. Granáty ílu len tak frčali vzduchom na skládku. Energetický výdaj bol pri gulovaní omnoho nižší a výkon oveľa vyšší. Ešte o 20 čísel to znížime a začne sa práca na čelbe. S parťákmi ako Vlado a Peťo šlo všetko hladko ako má. Najmä Peťo si to v tom blate poctivo oddrel a stál sa v tomto roku jedným z najaktívnejších a najakčnejších členov Aragonitu. Vďaka chalani dobrá akcia.Večer sme ešte odstrojili priepasť Speleolitu. Po rozlúčke s domácimi a s morom sme odchádzali domov v nedeľu okolo obeda najkratšou cestou cez Maribor. Vzhľadom na zložitú situáciu s členskou základňou ktorá je z roka na rok stále pasívnejšia je mi jasné že ďalšie akcie v zahraničí sa budú organizovať ešte ťažšie ako v roku 2023.
Na 4 akciách (25.8., Tretiník, Janoušek,
Piovarči 4.9., Piovarči, Tretiník 27.9., Tretiník, Božek, Piovarči 11.10.,Lauko,
Piovarči, Piovarči) sme prevádzali terénny prieskum v oblasti Kyčery 974 m
n.m. Monitorovali sme možnosť dopravy motorovým vozidlom od vodnej nádrže nad
Novou Bystricou kde sme okrem iného po dlhých rokoch našli miesto našich úžasných
letných táborov v rokoch 1978-79-80 odkiaľ sme vyrážali pred 46 rokmi na prieskumné
akcie na povesťami opradenú Kyčeru a pracovali sme v tamojších zaľadnených
pseudokrasových závrtoch s intenzívnymi chladným prievanmi. Ani ďalšie tri
povrchové pátracie akcie na juhozápadnom svahu Kyčery však nepriniesli žiadny
úspech. Terén sa zmenil na nepoznanie len dúfame že krasové javy neboli
zasypané pri ťažbe drevnej hmoty a pri budovaní dvoch zvážnic.
V ďalšej sezóne použijeme k pátraniu aj dron a viac ľudí do
rojnice. Najväčším problémom je hustá a ťažko priestupná mladina
a obava zo stretu s medveďom. V oblasti vodnej nádrže sa ťaží
drevo veľmi intenzívne. Sama holina. Neviem či to moc prospieva kvalite vody vo
vodnej nádrži. Ťaží sa i v juhozápadnom svahu Kyčery.
24.10. akcia jazero - studená voda a prehliadka
uzáveru (Piovarči, Piovarči). Po ceste navštevujeme v Belskej doline
vyvieračky chrlili 2000 l/s po 24 hodinovom daždi. To sme doposiaľ
v jeseni za 46 rokov nikdy nezaznamenali vždy len na jar pri topení
snehov.
Naša činnosť koncom roka už bola len veľmi
skromná a sústreďovala sa najmä na monitorovanie fotopascí a kontroly
uzáveru jaskyne Ľudmila. Počas roka sme monitorovali aj uzáver Pokladovej
jaskyne žiaľ nepodarilo sa nám ho premknúť Pravdepodobne je poškodený zámok (V
riešení). Ani tradičná každoročná spoločná Silvestrovská akcia nevyšla nám ani
potápačom, väčšina ľudí bola chorá stretla sa len malá hŕstka skalných za
Aragonit Litvík, Kozoň, Piovarči. Do vody šli len traja potápači. V lomovej
stene po odmäku padalo veľa skál bolo nebezpečné sa tam vôbec pohybovať.
V roku 2023 som sponzoroval pohonnými
hotami 31 akcií dopravou Dustrom sumou 620 Eur. Prispel som sumou 90 Eur do
nakúpenia výstroje pre jedného z našich členov kombinéza plus transportný
vak. Zaplatil som cestovné náklady
ďalšiemu nášmu členovi v našej prvej zahraničnej akcii 150 E a 120
E som investoval do dvoch stmelovacích akcií. Plus som dal vahotoviť u fotografa na Baredine spoločné farebné pamiatkové fotografie celej druhej výprave v sume 60 E. Spolu som do skupiny prispel v roku 2023 sumou 1040 Eur.
Od SSS sme dostali prvý krát za
posledných 30 rokov grant 265 E ktorý nám odklepol výbor z max.
sumy 400 E ktorú mohla získať aktívna skupina a nakúpili sme za ne
tri kombinézy plus 1 prilbu a za tieto finančné prostriedky aj touto
cestou SSS veľmi ďakujeme. Konečne nejaký ústretový krok voči skupinám. Len
pripomeniem že info o grante som zachytil na internetovej Stránke SSS
náhodou v posledný deň trvania výzvy. Čo tak to dať vedieť všetkým vedúcim
skupín emailom.
A len tak mimochodom JASKYNIARI - Komunita LGBTI len v jednom meste na Slovensku v Košiciach (Sapling toto občianske združenie má 7 ľudí) dostala za predchádzajúci rok v grantoch 600 tisícový príspevok pre svoje kultúrne podujatia prajdy a workshopy sexualizovanej drang show pre našu mládež. Len od predchádzajúcej vlády dostali za rok 2023 od Ministerstva školstva 300 tisíc Eur! Vidíte že peňazí je ako pliev predovšetkým pre sexuálnu inakosť všetkého druhu. Toto je oficiálna informácia publikovaná v tlači. Skutočne je činnosť Slovenských jaskyniarov tak marginálna? Alebo treba aj v SSS založiť LGBTI komunitu? (Samozrejme sarkazmus) Sapling za 3 roky činnosti dostal granty za 1 milión 431 tisíc Eur! Čo tvoria oni pre túto spoločnosť a my nie?
Všetky akcie u nás doma odšoférovali: Tomáš Hulla /10/, Roald Tretiník /7/, Marián Piovarči /6/, Ján Litvík /3/,
Peter Lauko /2/, Peter Grochal /2/, Michal Božek /1/. Všetkým ochotným šoférom chcem aj
touto formou srdečne poďakovať tak ako všetkým našim členom a priaznivcov JS
Aragonit zúčastnených na akciách v roku 2023: Alžbetka Piovarčiová/1/, Peter
Janoušek/1/, Michal Božek/2/, Elena Tomková/2/. Sárka Puškášová/3/, Ondrej Puškáš /3/, Robert Csitalan/4/, Ján Litvík/4/, Milan
Hlinka/4/, Vlado Tomka/4/, Vlado Kostka/6/, František Vacek/7/, Zuzana Vaceková/6/, Jakub Vacek/6/,
Erika Koudelková/6/, Aanička Vaceková/4/, Matej Piar/6/, Miroslav Vacek/6/, Ján Vacek /7/, Marián Piovarči/6/,
Marián Hýll/7/, Peter Kozoň/7/, Roald Tretiník/7/, Tomáš Hulla/10/, Martin Hulla/18/, Peter
Lauko/25/ Eduard Piovarči/46/.
Eduard Piovarči vedúci JS Aragonit.
Dúfam že tradícia takýchto hromadných akcíí bude na jazere pokračovať a budeme priberať stále viac ľudí čo sa
neboja studenej vody
Parta brigádnikov čo pracovala na planírovaní placu pred základňou a siati trávnika... Tiež sme pracovali na ploche
pre saunu
Dalším takovým polínkem do ohně Robert je David Steele, který byl 20
let ve službě námořnictva a je také bývalým členem CIA. Na téma
teroristických útoků řekl:
„Většina teroristů je
falešných nebo jsou členy našich vlastních bezpečnostních organizací. V
USA byl doposud každý útok nafingovaným.“
Tím nejznámějším nafingovaným útokem je samozřejmě 11. září, o kterém už málokdo věří, že byl spáchán muslimskými radikály.
Pointou je, že tyto útoky jsou vytvořeny tak, aby vypadaly, že jsou
snahou poškodit USA nějakou jinou zemí a ospravedlněním pro zvyšování
„národní bezpečnosti“.
Proto kladou USA takový důraz na patriotismus a vzbuzují v mužích i
ženách pocit, že je dobré a šlechetné chránit zemi v boji proti
terorismu, i když ve skutečnosti dělají pravý opak. Účastní se pak ve
válkách, které jsou postaveny na lži a dezinformaci.
Robert David Steele zemřel na na Floridě 29. srpna 2021 ve věku 69 let.
USA: Hlavní uchazeč o křeslo v Bílém domě hrozí, že odhalí oficiální lži o útoku na Dvojčata
Mnozí
Američané tušili, že za velkolepým útokem na dvě 110-patrové budovy
Světového obchodního centra 11. září 2001 nestojí Basmači v bačkorách,
ale lidé velmi mocní, bohatí. kterým dávno nezáleží na životech svých
spoluobčanů. Takové podezření mohlo vzniknout na základě velmi prosté
skutečnosti. Larry Silverstein, majitel budovy č. 7 ve Světovém
obchodním centru, izraelský občan, který byl hnán chamtivostí, krátce
před katastrofou převedl majetek budovy do kategorie majetku
přinášejícího příjmy v případě zničení. Chytří hráči na pojistném trhu
to včas zjistili a začali skupovat akcie v domnění, že by se dům měl
zřítit. A tak se také stalo: dům se zřítil bez jakéhokoli dopadu letadel
a oni získali dividendy v celkové výši milionů dolarů. To byl
nezanedbatelný počet lidí. Na trhu, jako je tento, se informace šíří
rychle. Shrábli peníze a nemuseli se o celou věc starat. Mlčí až
doposud, zelení jim nevoní.
Mohl Donald Fredovič Trump o tomto
excesu vědět? Jak by nemohl, když byl jedním z největších developerů v
New Yorku. Asi to věděl, ale pak ho smrt tří tisíc krajanů moc
nerozhodila, protože je dítětem země, kde se pod kola čistých peněz může
dostat každý.
A pravděpodobní pachatelé teroristického útoku
(nikoli Basmači) byli napojeni na vládnoucí Republikánskou stranu, která
po tragédii z 11. září vyhlásila křížové tažení proti Afghánistánu.
Fredovič neměl důvod dělat povyk – je přece republikán. Mnohem později
však vzal tuto skutečnost na vědomí. O dvacet let později, během volební
kampaně v roce 2020, začala vzdálená univerzita na Aljašce (University
of Anchorage) náhle pomocí počítačových programů analyzovat videozáznam
zřícení budovy č. 7 Světového obchodního centra.
Kdo ji k této
práci motivoval, je předmětem tajemství. Předpokládejme, že to udělali
sami studenti bakalářského a magisterského studia, i když, popravdě
řečeno, zatížili všechny hlavní kapacity výpočetního střediska na celý
rok, což je překvapivé. Ale co ostatní studenti bakalářského a
magisterského studia? Téměř celý rok studovali na počítačích milisekundu
po milisekundě místo zřícení budovy a došli k jednoznačnému závěru, že
všechna vysvětlení ad hoc komise NIST jsou čirý nesmysl. Závěry komise o
otřesech půdy pod budovou patří do sekce pseudovědecké fikce a ve
skutečnosti šlo o řízený výbuch. Nosné podpěry budovy se nemohly otřást
natolik, aby budova ztratila rovnováhu. A pokud jde o otřesy půdy
způsobené pádem prvních dvou budov, jde o nepokrytou lež. Tyto budovy se
zřítily ráno a budova č. 7 v 17.30 hodin. Nicméně horliví vyšetřovatelé
pro jistotu prověřili počítače a verzi NIST o otřesech půdy.
Počítačové
modelování se neshodovalo se stanoviskem NIST. Přesto vládní komise
práci univerzity ignorovala a nepřijala ji k posouzení. Zůstal však
cenný dokument – instrumentálně podložený závěr, že příčinou zřícení
bylo současné zhroucení všech nosných konstrukcí budovy. Takový dokument
v mocných rukou prezidentského kandidáta není žádná legrace.
Nyní
zpět k Trumpovi. Tentokrát si Fredovič uvědomil, že se proti němu znovu
shromažďují mocné tajné síly, které ho zbouraly už v minulé kampani.
Teprve nyní mu při opakování onoho debaklu hrozí erární dohled a těžká
nesvoboda. Nemá se kam podít. Nezbývá než se této síle postavit, i když
je v ní mnoho vlivných republikánů. V Americe není tajná moc
organizována podle stranické příslušnosti. Je to houf lidí se stejnými
zájmy. Mnozí z nich byli a stále jsou republikáni a ti starší se
podíleli na útocích z 11. září. A to je velký zločin. V případě odhalení
jim hrozí konec kariéry a vězení.
Není známo, zda Trumpovo odhalení podnítil dokument z univerzity v
Anchorage nebo jiné informace, ale měli bychom si myslet, že připravili
velkou bombu. Takovou, která by vyhodila do povětří jednu z větví Deep
State, kdyby ji mohl odpálit. A on jako slon (slon je symbolem
Republikánské strany) už zvedl chobot a zaútočil na ostatní slony –
tajné republikány v hlubokém státě.
Nechce počítat s žádným nebezpečím a i oni musí bojovat až do konce.
Nyní Fredovič jako zarytý bojovník za prosté kovbojské štěstí prohlašuje
na předvolebních mítincích:
“Čtyři roky mi zavírali ústa, ale teď říkám
pořád: žádný útok na věže Světového obchodního centra nebyl, nebyl to
útok, jak nám bylo předvedeno, a že se na něm podílely jiné země,”
zdůraznil.
Podle něj se ukázalo, že šlo o válku na Blízkém
východě, při níž zahynuly miliony lidí, pro Washington a ty, které z
útoku obvinil.
“Utratili jsme 9 bilionů dolarů, zabili jsme miliony lidí …. A čeho jsme
dosáhli? Ničeho! Jediné, co jsme získali, byla smrt a krev.”
Nadcházející
události slibují bitvu podobnou bitvě u Thermopyl, v níž se 300
Sparťanů postavilo proti armádě Peršanů. Nyní proti sobě pochodují
sloni. Je tu však jeden důležitý detail, který je třeba vzít v úvahu.
Sparťané byli zrazeni místním mužem Efialtem, který Peršanům ukázal
cestu do jejich týlu. A stateční Sparťané zemřeli.
Jak dopadne sloní bitva u Thermopyl tentokrát?
AUTOR: Dmitrij Sedov
Překlad: St. Hroch/BelobogSk
ZDROJ