ARAGONIT V ROKU 2025
Bol som dolu na poslednej akcii. Práca je tu pohodová klasickí nie moc mokrý íl sa ani výrazne nelepí na kombinézy
Rozhodli sme sa len pootĺkať bločky a vyťažiť a nakopiť matroš na ťahanie
Malý brloh
Keď som na fotke spočítal netopierov len na stene nad uzáverom Pokladovej jaskyne bolo ich tam 67. A na inýchTak že sme vlastne previedli dve jazdy zo Žiliny na Jazero počas jednej akcie čo nebolo moc úsporné v tejto krízovej dobe
Ťah na bránku tu má jedine Martin. Sa stavím že Peťo už na ďalšiu akciu nepríde a zas si vymyslí nejakú robotu
Charakter jaskyne je búrlivý Zoškrapované stropy hneď pod vchodom
Máme nádherné počasie A ideme skúsiť jarnú vodu hoci dvakrát sa mi dnes nechce:-) V zábere aj Peťo Lauko A ide sa do vody už dlhšie sme neboli akcie sa nekonajú často Ja som tomu tentokrát opäť moc neoblížil ale aspoň trovhu som sa namočil Je štvrtok 9. 4. šoférov ochotných šoférovať naše jazdy máme poskromne presúvame sa na Dubnú skalu
Vľavo od Martina je hromádka skál ktoré sme vyťažili od čelby. Máme tam solídny pracovný priestor Začínajú sa práce v Jaskyni Udavačov 19. 3. 2026 sme na prievane. Pôjde to odvážne sme sa do toho pustili
Tu veje na nás prievan čekneme to aj vpravo hore za spadnutými blokmi je tam čierno aj po poriadnom prejasnení záberu



Jaskyňa Ľudmila je zatiaľ jeden z naväčších objavov starej gardy jaskyniarov v Malej Fatre ktorá v oblasti pôsobí od konca sedemtesiatych rokov minulého storočia. Krajšej jaskyne v Malej Fatre zatiaľ nieto. Ľudmila je v dĺžkovom rebríčku jaskýň v Malej Fatre na krásnej TRETEJ priečke a sme odhodlaní ju presunúť na priečku DRUHÚ. Preto staré kusy na tomto strategickom jaskyniarskom perimetri nad lomovým jazerom neúnavne a odhodlane pracujú doslovne do roztrhania tela:-) Snom každého jaskyniara je predsa objav významnej jaskyne čo sa nám stalo až takmer na konci našich skromných až bezvýznamných jaskyniarskych "kariér". A aj z tohoto uhla pohľadu treba naše zdanlivo premotivované snahy chápať.
ARAGONIT V ROKU 2025


Pyrotechnik poručík Michal Čelko do konca roka 2025
napokon dorazil k muničáku ešte raz 15. decembra a dúfame že už pre
definitívne posledné kilo streliva čím sme odstránili z lokality nie
malú enviromentálnu záťaž. Zatiaľ sme v Lome Kraľovany II pri
exploračných prácach našli a odstránili za asystencie policajných
pyrotechnikov 20 kg trhavín. 
Medzi
najaktívnejších členov pri prácach v Ľudmile patrili najmä P. Kozoň, M.
Piovarči, M. Húlla, P. Lauko, E. Piovarči. Členská základňa narástla počas roku
2025 z 25 členov na 31 členov. Pripojili sa k nám najmä ľudia ktorí pravidelne
s nami jazdia do Álp a k jaskyniam do Chorvátska. Dnes pôsobí
v Aragonite 5 potápačov z Hipocampusu Martin a dvaja bývalí
profesionálni rangeri z Národného parku Malá Fatra. Do špecilizovanej
stráže ochrany prírody sa prihlásili a skúšky spravili traja členovia JS
Aragonit M. Puškášová, P. Lauko a P. Palčovič ranger NP Malá Fatra 
Na našich akciách nad jazerom sme často naďabili na čerstvé stopy po medveďovi priamo na ceste ponad jazero. Dokonca medveď lámal stromy aj na našom vykopanom chodníčku ku jaskyni aj tesne pred jej vchodom. Často sme v okolí jaskyne aj v pivnici, kde sme ťažili zával citili nie najpríjemnejší pach starého lišiaka ktorý si tam ten svoj rajón pravidelne značkoval a ocikával. A na najvyšších miestach nášho muničáku vysel zo stropu občas malý podkovár.
Na Istriu v Chorvátsku sme uskutočnili 5 výjazdov. No len dva výjazdy boli pracovné. Celkom sme uskutočnili 14 akcií na tradičných lokalitách v priepastke Speleolit pri Jeme Baredine a v Juránskej jaskyni v strednej Istrii. Najväčšia akcia sa uskutočnila v dňoch 5. 7. až 14. 7. Akcie sa zúčastnilo 12 členov jaskyniarskej skupiny Aragonit. Celkom s rodinnými príslušníkmi až 21 ľudí. Magdaléna Puškášová, Martin Brna, Peter Grochal, Peter Lauko, Vladimír Kostka, Sárka Puškášová, Tomáš Slezák, Matej Kanáš, Alžbet Piovarčiová , Nikolas Žaček, Mária Piovarčiová, Eduard Piovarči, Vlado Tomka s manželkou Elenou Tomkovou s deťmi Miškom, Soňou a Mirkou, Jakub Pinčiar s manželkou Ninou s deťmi Ondrejkom a Terezkou. Po ceste na Istriu sme vyrazili v troch autách najskôr k Tre Cime v Talianských Alpách.


Do polnoci v tretí deň akcie sa všetci
stretáme na jamarskej základni pri Jame Baredine. V priepastnom závrte
Speleolit sme odpracovali 5 ranných pracovných smien a celkom sme vyťažili 220
vedier žltého sedimentu cca 20 hodín intenzívneho pracovného nasadenia plus deň
v Juránskej jaskyni, kde sa nám situácia komplikuje bočnými zosuvmy
sedimentu do výkopu. V Speleolite objavujeme šikmo klesajúcu sedimentom
zanesenú chodbu čo nás začalo motivovať preto že sa zdalo že prienik do nových
priestorov môže nastať každou ďalšiou akciou čo sa napokon o niekoľko mesiacov aj potvrdilo. Náš
pobyt na jamarskej základni bol veľmi príjemný. Počasie nám prialo.
Bolo veselo a na základni sa viedli dlho do noci diskusie na rôzne
záujmové temy. Filozofické témy pri dobrej hudbičke boli najčastejšie.
Za základňou stálo osem stanov. Ja a Peťo Grochal sme bývali v domčeku.
More bolo akurátne. Väčšinou sme jazdili k moru na Červar. Tu sa dalo
plávať pomerne ďaleko na more, čo ma v poslednej dobe začalo baviť. K
žltej bóji vzdialenej 400 metrov od brehu som zaplával v osamotení
niekoľko krát. Bol to pre mňa tréning psychickej odolnodti. Sám nad
hlbočinov. V jeden deň som k bóji plával dva krát. Najnepríjemnejšie to
bolo vtedy keď bolo more plné medúz. A to sa stalo vtedy keď som sa na
plavbu moc necítil a zavolal som si telefónom našich aby z miesta
vzdileného pol km od pláže podkova kde slnko najlepšie opalovalo,
vyrazili na nafukovacom člne k žltej bóji aby ma pri plavbe morálne
podporili. Nilen že som plával medzi medúzami, ale ku žltej bóji žiadny
čln od našich nedorazil. Zabudli na mňa. Nebudem popisovať aké sklamanie
som v duchu prežíval. Nechali ma napospas živlom medúzam a žralokom:-) A
tak som sa tešil že budem mať fotku s osamelou žltou bójov so
vzdialeným pobrežím na obzore odkiaľ som priplával. Nuž ak tak až niekedy nabudúce ak ešte nejaké nabudúce bude. 

Dr. Raymond Rogers a Turínske plátno
https://www.youtube.com/watch?v=5OOodKAkNAU
Patrik ide dosť po povrchu, nespomína Talpiotskú hrobku, nespomína Jakubovo osárium ani osária ktoré dokazujú identitu významných postáv z evanjelií, a nespomína ani prácu Claudia Tresmontanta ani to že jeden člen s projektu STURP Roy Rogers prišiel na to že datovanie Turínského plátna bolo sfalšované zrejme zámerne, vôbec sa nezaoberal fenoménom plátna jednoducho to odbil datovaním. Pritom pri neskoršej prehliadke plátna 12 rokov po datovaní sa zistilo že do plátna na jednom jeho rohu kde sa odoberali vzorky na datovanie v troch na sebe nezávislých laborkách, bola pracne zatkaná stredoveká tkanina a aby sa rozdiel nepoznal použilo sa v tom rohu farbivo pričom v roku 1978 skupina štiridsiatich amerických a talianských vedcov z ktorých len 4 boli katolíci v projekte STURP potvrdili napríklad i to že na plátne neboli nikde stopy po farbive. Prieskum plátna sa robil v Talinskom Turíe pomocou šiestich ton prístrojov.
Dr. Raymond Rogers, chemik z Národného laboratoria v Los Alamos v americkom štáte Nové Mexiko u vzoriek zo stredovekej záplaty i pôvodného rúcha v roku 2003 zisťoval, či obsahujú vanilin. Vanilin vzniká rozpadom ligninu v bunečných stenách rastlín. Z lanových tkanín postupom času mizne a podľa jeho množstva sa určuje vek materiálu. Zatiaľ čo v opravovanej časti bol vanilin prítomný, vlákna z pôvodnej tkaniny už túto látku neobsahovali. Podla toho odhadol Rogers vek Turínského plátna na 1300 až 3000 rokov. Jeho poznatky sú v zhode s predchádzajúcim výskumom vedcov zo skupiny STURP, ktorí využili metódu ultrafialovej fluorescencie a oznámili, že cíp, z ktorého boli v 80. rokoch odobrané vzorky, nie je zhodný s ostatnými časťami pohrebného rubáša. Štúdia Dr. Rogersa bola 20. januára 2005 publikovaná v odbornom časopise ThermoChimica Acta. Krátko po tom 8. marca 2005 Raymond Rogers zemřel na rakovinu.
Patrik Kořenář si nedal tú prácu aby si tieto skutočnosti zistil. Sú dávno známe a tak sa jeho uzávery javia ako veľmi plytké až neseriózne.
Ešte predtým v roku 2000 už odborníci pripustili možnosť omylu pri datovaní. Veľmi dobre sa vedelo že plátno bolo v stredoveku opravované, najmä okraje boli viditeľne zaplátované. V roku 2002 boli záplaty odstránené a reštaurátori vyjadrili vážne pochybnosti o kuse tkaniny použitej k datovaniu v roku 1988. Ten fragment je mastný a je v ňom inkrustovaný uhlík pochádzajúci z požiaru, ktorému plátno uniklo v roku 1532 v Chambéry uviedla v roku 2002 vedúca výskumného teamu Dr. Mechthilda Fluryová-Lembergová zo Švajčiarska.
Tí čo
odoberali vzorky plátna v roku 1988 dobre vedeli čo robia a odkiaľ vzorky
odoberajú. Nešlo o omyl aj keď to za omyl dnes už vydávajú.
Vzorka látky z Turínského plátna odobraná v roku 1988 bola skúmaná tiež vedcami
zo švajčiarského Spolkového vysokého učenia technického (Eidgenössische
Technische Hochschule, ETH) v Curychu. “Keď som čítal ich správu, domnieval som
se, že ich hypotéza je nepravdepodobná, ale môžem ju overiť na vzorkách, ktoré
som archivoval,” popísal svoju počiatočnú skepsu Rogers. V auguste 2003 mu
kolega z týmu STURP poskytol vzorky rúcha využité pri rozbore v roku 1988.
Následná analýza, pri ktorej mu asistovala Anna Arnoldi z Milánskej univerzity,
ho prinútila diametrálne prehodnotiť názor.
“Bol som ohromený, keď som zistil,
že s nimi musím súhlasiť,” povedal Rogers. Vzorka totiž na rozdiel od zbytku
plátna obsahovala morené farbivo, moridlo z oxidu hliníku, vanilin a spletené
vlákna vlny s ľanom. Morené farbivo se vo Francúzsku a v Anglicku do 16. storočia
nepoužívalo!
“Datovanie z roku 1988 bolo pre dodané vzorky určite správne. Nieje však pochýb
o tom že, radiokarbonovou metódou skúmaný vzorok má úplne iné chemické zloženie
než hlavná časť rúcha. Publikovaná doba vzniku tohoto vzorku sa nezhoduje s dobou,
kedy bolo plátno vytvorené,” konštatoval Rogers.
Rogers našiel na skúmanom materiáli alizarín. Je to farbivo – výťažok z marinky farbiarskej. Použili ho na zafarbenie bavlnených nití, aby ich pripodobnili originálnemu starému ľanovému plátnu. Na skúmanej vzorke našiel aj arabskú gumu, ktorá sa používa ako maliarsky základ, a tiež liadok, ktorý sa používal v stredoveku ako prísada na ustálenie farbiva. Bavlnené nite nafarbili tak, aby sa nelíšili od originálnych ľanových nití. Takto dosiahli, že záplata bola voľným okom neviditeľná. Bavlnené nite posilnili oslabenú originálnu ľanovú látku len v tomto rohu Turínskeho plátna.
A to je len jeden malý ale podstatný detajl ktorý Patrikovi unikol a sú tu ešte ďalšie ku ktorým sa pre nedostatočnú analýzu problematiky jednoducho nedostal a nemohol dostať. Skrátka mnohé fakty chlapec prehliada, alebo zámerne neberie do úvahy. Tuto problematiku je nutné študovať omnoho hlbšie

























































































































































































































































































































































































































































































































































































































































