Výber foto pre Spravodaj k článku:
7/ Pod 3030 metrovou Furchettou s 800 metrov vysokou lezeckou stenou vpravo Sas Rigas 3027 m n.m. v skupine Geissler Odle nad dedinkou St. Magdaléna. Táto výprava bola darčekom k narodeninám staršej dcére Magdaléne. /Prosím vľavo na DRUHEJ dvojstránke článku TRETIA stránka článku pod sebou všetky zábery v poradí 5,6,7 podľa náhľadu/
8/. Kaskádovo pozdvyhnuté vrstvy dolomitov v Národnom parku Puez Odle -
Fotené z legendárnej Secedy vo výške 2519 m n.m. Foto E. Piovarči /prosím cez celú šírku nahor vpravo na DRHEJ dvojstranke 4 stránke článku podľa pripojeného náhľadu / 
Po zatiaľ neúspešných pokusoch prekopať sa z Pirátskej zátoky - časti odťaženej jaskyne Ľudmila k priestorom Jaskyne udavačov, ktorá je napokon tiež len jednou z odťažených častí Ľudmily (spojenie Jaskyne udavačov a Ľudmily sa napokon dokázalo náhodnou dymovou skúškou už v roku 2011). Po domeraní posledných nezameraných metrov na Gavlasovej méte (2023) a v Pivničnej chodbe v jaskyni Ľudmila objavenej v roku 2020 a pripojenej k jaskyni Pirátska zátoka v roku 2022, dosiahli zamerané časti jaskyne Ľudmila dĺžku 294,79 m.
Napokon ale systém jaskýň Ľudmila a Jaskyne udavačov má už dnes dĺžku presahujúcu 350 metrov (potenciálne až 380 metrov) a po vertikálnom pripojení Jaskyne nad diamantovým vŕtaním by mohol systém presiahnuť dĺžku 410 metrov. K spojeniu medzi Igelitovým dómom v jaskyni Ľudmila a priestormi Jaskyne udavačov nás delí vzdušnou čiarou horizontálne len 25 metrov, no práce na prepojení budú v závaloch Jaskyne udavačov ešte pomerne náročné a hlavne nebezpečné.
Pri prípadnom úraze by bolo totiž veľmi obtiažne dostať človeka z jaskyne cez vstupnú pritesnú plazivku smerujúcu 4 metre šikmo nahor. Preto sme v roku 2023 najskôr začali rozširovať príliš tesný vstup do tejto desivo vypadajúcej jaskyne so zrútenými stropmi ktoré sa katastroficky bortili počas ťažobných prác v jej tesnej blízkosti v osemdesatych rokoch minulého storočia.
Na pohodlnom a bezpečnom vstupe do tejto jaskyne sa aj v roku 2024 ešte stále pracovalo. Tri metre hlbokou kolmou prerážkou tesne vedľa portálu Pirátskej zátoky sme sa koncom roka 2023 dostali do spojovacej chodby Pivnice medzi Ľudmilou a Pirátskou zátokou, aby sme mohli pohodlne prekonať zával ktorý tu vznikol tiež ťažbou. Ťažiť zával od pôvodného vchodu do Ľudmily bolo nebezpečné. Fero Vacek tu špeciálne najskôr upratal 2 m dlhý kompaktný blok okolo ktorého sa len tak tak veľmi tesne preliezalo a následne sme ťažili a rozbíjali kladivami ďalšie bloky v snahe odkryť pod závalom odbočujúcu chodbu do masívu ktorá by nám mohla priniesť keď nie priamo objav nového koridoru ak by bol prielezný, tak aspoň pár metrov, ktorými by Jaskyňa Ľudmila presiahla zameranú dĺžku 300 metrov.
A počas týchto intenzívnych prác sme 25. novembra 2024 narazili na neodpálenú starú trhavinu. Ihneď sme volali 158-čku a následne privolaný policajný pyrotechnyk zo Žiliny vyprostil spod blokov dve kilá starej priemyselnej trhaviny. Dohromady sme už pri prácach v lome konkrétne v Jazernej jaskyni našli celkom 10 kg danobitu ktorý sa odstraňoval v roku 2014 samozrejme vždy za asistencie 2x privolaných policajných pyrotechnikov. A hneď začiatkom roka 2025 - 9 februára narážame v Pivničnej chodbe na ďalšie kilá trhavín. Policajný pyrotechnik poručík Michal Čelko napokon vyprostil so závalu 5 kg neexplodovanej trhaviny. Nepremenujeme to tam na Muničák?
Takmer po vyprázdení priestoru v spojovacej chodbe Pivnice začiatkom rolu 2025 sme odkryli okrem trhavín i pár lalokov a odbočení, ktorými jaskyňa Ľudmila konečne dosiahla pre nás malofatrancov vysnívanú magickú métu v zameranej dĺžke, čo je v Malej Fatre pomerne vzácnou a radostnou udalosťou. Jaskyňa Ľudmila v Lome Kraľovany II. teda konečne presiahla zameranú dĺžku 300 m!
Okrem tohto ťažko nastrádaného výsledku sme v závale našli viaceré kosterné pozostatky pravdepodobne vydry riečnej i brloh líšky no predovšetkým sme tu v obdočení do masívu narazili v jaskyni Ľudmila na vôbec najmocnejšiu vrstvu (0,5 m) jemných granodioritových riečnych sedimentov, ktorými sa zrejme bude dať prekopávať do bočného prítokového kanála. Okrem toho pod závalom odkrývame mohutnú stalagmitovú a kvápľovú výzdobu.
Dnes keď sa už súťaží o štátnu zákazku na budovaní dialničného tunela Korbelka na úseku dialnice D1 Turany Hubová, môžeme pokojne a hrdo povedať že objav Jaskyne Ľudmila pomohol definitívne práve našim kolektívnym pričinením v JS Aragonit v spolupráci so SSJ a ďalšími enviromentálnymi organizáciami v zmysle nášho posúdenia vplyvu zámeru na sústavu Natura 2000 odkloniť povrchový úsek diaľnice do tunela Korbelka čím bolo ako sa vyjadril i RNDr. Pavol Bella uchránených viacero krajinárskych a enviromentálne vzácnych lokalít i jaskýň na pôvodne plánovanej povrchovej trase diaľnice.
Odvtedy ako sme v novembry roku 2014 spracovali pre NDS 38 stranovú písomnú správu o Speleologickom prieskume jaskynných priestorov v trase dialnice D1 v Kraľovianskom meandri a v lome Kraľovany II, v ktorej sme povrchový variant neodporučili, uplynulo celých 10 rokov nekonečných konaní a ťahaníc ohľadom ohrozenia Krpelianského vodného zdroja až bolo napokon konečne a definitívne rozhodnuté aj na základe nášho prieskumu a posúdena konečne zahájiť výstavbu dialničného tunela Korbeľka.
Málokto veril že sa to podarí - odkloniť diaľnicu od jazera a jaskýň. Do poslednej chvíľe to bolo neisté. Nuž ale naša práca a veľké úsilie na lokalite či už v intenzívnom prieskume či pri viacerých geofyzikálnych prieskumných odporových ERT meraniach i pri mnohých jednaniach a zasadaniach na MŽP SR v Bratislave nebolo márnym mrhaním nášho času. Náš cieľ bol dosiahnutý a dosiahnuté budú napokon aj tie ďalšie ktoré sme si na tejto nie jednoduchej a ťažko vybojovanej a vyvzdorovanej lokalite stanovili.
Od často nezáživných domácich prác v lome okolo Ľudmily si ale bolo treba aj vyčistiť hlavy a tak sme tak ako po iné roky aj v závere leta 2022 opäť vyrazili za dobrodružstvom.
Naša tretia zahraničná cesta sa uskutočnila od 12.8. do 21.8. 2022. Tentokrát sme vyrazili len piati. Dcéra Magda s kamarátkou Ivkou v Pomaranči-Volkswagene Caravela a v Dustri Martin Hulla, Peťo Lauko a ja a pridal sa záverom aj šiesty člen expedície Tomáš Hulla. Program sme mali poriadne nabitý. Hlavne ten na horách i ten pracovný v jaskyniach. Ku koncu leta dobrodruhov schopných vyraziť za novými horizontmi už značne ubudlo. No už akokoľvek, dokázali sme dať dohromady i tú tretiu letnú výpravu najmä do tých prenádherných hôr do drsného ale nádherného sveta Talianskych dolomitov. Trojdňové jazdenie horami a vychádzky v oblasti St. Magdalény naozaj stáli za to. Počasie nám prialo.
Po tradičnom bivaku v Kranjskej Gore a po krátkej zastávke na jazere di Fusine Superiore sme jazdili cez Tarvisio, Tolmezzo na Sappadu, kde sme mali krátku obedňajšiu prestávku. Následne sme vyrazili na Auronzo, odkiaľ bol nádherný pohľad na masív Tre Cime. Jazdíme k jazeru v Misurine. Isť nahor k Tre Cime, je už ale neskoro. Keďže sme v tento deň mali v pláne doraziť až do St. Magdalény, odkladáme návštevu Tre Cime na budúce leto. Pri jazde nádhernou horskou krajinou k mestečku Cortine ď Ampezzo a strmo do sedla PianFalzarego fotíme a obdivujeme reťaz vrcholkov a hrebeňov Monte Cristalo. Do diaľav a na štíty sa nevieme vynadívať. Sú tu chaty horská pevnosť a v karavanoch sa tu dá všade prespať na parkoviskách zadarmo. Schádzame do malebného zeleného údolia cez San Cassiano a odtiaľ až do San Martina. Vpravo od nás nádherná hradba dolomitových stien sťa stolových hôr. Zo San Martina stúpame prudko na Antermoiu a popod vrchol Sass de Putia do San Pietra. Nad San Pietro sme dorazili neskoro večer, ale stihli sme večerné pohľady na fantastickú horskú skupinu vrcholov Puez Odle.
Naše pokusy o prenocovanie niekde na chate zlyhali a tak sme dali bivak na platenom parkovisku pri pizzérii kde sme už parkovali v predchádzajúcej akcii. Do rána však bola poriadna kosa. Ráno keď nás slnko rozohrialo a po raňajkách na terase pizzérie sme o deviatej vyrazili autami hore k ceste Via zanser bližšie pod štíty ku chate Malaga Zannes, lenže zastavil nás totálny dopravný chaos v Santa Magdaléne, ktorý sa rozpútal tesne po deviatej hodine.
Cesta k Malaga Zanes bola zablokovaná zákazom vjazdu, pretože parkoviská tam hore už boli preplnené, cesty úzke, až dochádzalo doslovne k nebezpečným a nervóznym situáciám hroziacim úrazmi, ťukancami, či búračkami. Bolo nádherné počasie, tak sa niet čo diviť že sa ľudia masovo rútili nahor za pohybom a krásou. Dali sme teda prechádzku ku kostolíku Sv. Magdalény a na fotopointy nad ním, lenže reťaz vrcholov sme mali v protisvetle a neskôr v nepriaznivom poludnajšom svetle. Hore k chate Magala Zanes s „mesačnými horami“sme napokon prišli až okolo tretej.
Keďže sme nešli podľa plánu, nikto už na túru nechceli vyraziť. Prehováral som všetkých hoci som sám mal depresiu a len 10 percentný výkon v teréne. Rýchly srdečný rytmus ma zastihol už pri zostupe od fotopointov. (Stres z dopravného kolapsu, kde sme skoro prišli k úrazu a z prudkej zmeny počasia.) Nuž ale vyrazili sme, že aspoň kúsok zájdeme k prvým výhľadom. Odhováranie pokračovalo s tým, že na tejto túre lesom aj tak nebudú výhľady, ktorými som argumentoval. Stavili sme sa dokonca o pivo, že budú. A teda že aj boli a prenádherné, hoci pre mňa bola túra utrpenie samo. Fotil som kombinovane na Canon, Leicu a RX10.
V polke cesty na križovatke chodníkov som to už chcel vzdať. Späť nadol viedla inou trasou pohodlná zvážnica. Vtedy to však baby chytilo a prehovárali a povzbudzovali zasa mňa, aby sme teda šli ďalej keď už sme tu. Monumentálne bralá nad nami ich nadchli. Pivo vo výške 2006 m n.m. som teda mal vyhraté. Ale to ma zaujímalo najmenej. Mne šlo o to prežiť vôbec túto prechádzku. Celá trasa ku chatám bola dlhá 5 km späť ďalších 6 kilákov po ceste, s celkovým prevýšením okolo 432 metrov. Terén nenáročný, ale pre mňa galeje. Túra bola nádherná, terén členitý pre mňa veru superadrenalínový zážitok. Záverom túry pred chatou bol strmý výšvyh „užil“ som si to tam teda adekvátne:-) Balanc na pokraji síl a celkom pri poslednom kroku som už bol tak destabilizovaný, že som skoro padol na držku.
Po 3,5 hodinách fibrilovania som sa teda dotrepal do výšky 2025 m a konečne som stál na pohodlnom mierne klesajúcom chodníčku lemovanom krásnou zelenou pastvinou a 300 metrov pred nami na klesajúcej zelenej pláni vidíme Chatu Magala Casnago. Konečne. Chodník je lemovaný elektrickým vedením aby ovce neušli do lesa. Ivka potmehúdsky navrhla, aby som sa skúsil chytiť drôtov, možno mi to napraví tepovú frekvenciu. No ešte to...aby ma tu nadobro vystrelo..., zasmiali sme sa:-)
Stále cítim obrovské napätie. To vo mne doslova vibrovalo ako elektrický prúd a nedovolilo mi ani len si sadnúť pri chate na lavičku a v kľude vypiť to vyhraté čierne pivo. Len som si chlipol. Bolo úžasné, ale aj všetky tie výhľady dookola. No ťahalo ma to nadol. Nervozita a stále tenzum napätia ma nútilo utekať nadol. Ideme preto s Martinom dopredu. Postupne sa fotením uvoľňujem, až to celkom a odrazu so mňa spadlo. Tep sa zničoho nič z divokej frekvencie dostal do normálu, ako keď šibneš čarovným prútikom. Obrovská úľava. A už ma nič nehnalo. Úžasný pocit. Kľudne som sa zastavil pri ďalšej chate a niečo som konečne vypil a zjedol. Pri chate ktorá bola o pár výškových metrov nižšie sme uchvátení nádherou končiarov a kveteny počkali našich. Rozprávkové prostredie. Tu tak prenocovať, lenže nemohli sme na to ani pomyslieť. V nasledujúci deň už musíme byť na opačnej strane pohoria.
Napriek obmedzeniu ktorým som si na tomto výšlape prešiel, som bol odhodlaný sa sem opäť vrátiť A napokon v roku 2023 a 24 som si túto úchvatnú vychádzku ešte trikrát vybehol. Brnkačka:-) Čakal nás celkom nezáživný 6 km zošup z kopca až k autám. Na parkovisku sme zistili, že sa tam dá bezplatne prespať v aute či vedľa neho. Tak bingo. V ďalších akciách dorazíme na noc priamo sem hore. Šlapali sme celkom 5 hodín. Debekre odporúčajú vyhradiť si na túru 6 hodín.
Dolu v pizzérii som pozval všetkých na dobrú večeru a po nej sme vyrazili už na takmer nočnú jazdu do Sant Urlicha, kde niekde okolo cesty prenocujeme a ráno vyrazíme na lanovku na povestnú Secedu. O dolinu ďalej na južnej strane bola veľmi príjemná nočná teplota až 22 stupňov, v St. Magdaléne boli nočné teploty len na plus 4stupňoch. No ráno nám hrozili už okolo štvrtej podľa predpovedí dažde. Dohodli sme sa, že ak bude liať ideme na Istriu. Našli sme flek za Ulrichom pri horskom potoku.Dobre sa spalo v príjemnom teple. Konečne. Ale ráno o štvrtej som urobil poplach lebo začalo popŕchať, báli sme sa lejaku, že budeme mať všetko mokré a tak sme sa zbalili spod lopúchov do áut. No napokon nepršalo, len postrašilo, a okolo šiestej sa náhle vyčasilo. Heuréka, ideme na Secedu. Ivka sa tešila lebo som jej sľúbil že tú lanovku počas pobytu v horách dáme a aj sme vyrazili po raňajkách v tráve k cieľu. Nádherná jazda nahor do výšin s prestupom stála každého36 €. Hore nádherné polooblačno. Boli sme vo vytržení. Videli sme z výšky trasu ktorú sme včera absolvovali na chatu Casnago.
Seceda je v nadmorskej výške 2519 m. Nádherné miesto, tradične veľmi navštevované a fotografované. Nerobili sme túru, ale len prechádzku, lebo som sľúbil že poobede jazdíme už k moru. Pobudli sme pár hodín nad hlbočinou so skvostnými krajinárskymi výhľadmi. Dievčatá šli lanovkou dolu o hodinu skôr. Počkajú nás v sedle Grodner Joch a tam sme sa aj stretli. Všade okolo malebná horská krajina, raj pre fotografa horala a hľadača úžasna. Magduš s Ivkou šli opäť napred. V aute som si šiel potom krky vykrútiť čo som pozeral po vysokých štítoch všade dookola.
Pri fotení som vytratil krytku na objektív Leiky, bajonetový násadec držal slabo, aj sme sa kus vracali a hľadali. No márne. 70 Euro bolo fuč. Všetko k Leike je drahé ako sviňa. Fotograf platí za svoju vášeň často tvrdú daň. A to som ešte netušil že ma v ďalšej sezóne čaká strata nového 700 eurového Canona. Zaujala nás ešte cestou Santa Lučia, v oblasti Civety, o ktorej je naspievaný krásny starý taliansky evergín. Malebné miesto s úžasným výhľadom na dominantnú 3130 m vysokú Forcu Rossu del Pelmo. Na Istriu sme dorazili po úžasnej jazde hornatým Talianskom okolo polnoci. Baby nás už čakali na rozsvietenej jamarskej základni a privítali nás rundou dobrej Škótskej whisky.
Po dni oddychu pri mori sme sa pustili do práce v Speleolite ktorý bol opäť zaliaty vodou, ktorú sme museli prácne čerpať dokonca dva krát preto že na Istrii boli časté prehánky čo tu nebýva zvykom, tak že sme toho moc nenaťažili. Cca 60 vedier. Vo štvrtok nám prišla zo Slovenska posila Tomáš Hulla, dorazil v aute sám presne na moje narodky a doniesol flašku Balentainky. Sfúkol som na nanukovej torte, ktorou ma prekvapili baby, sviečky a príjemne sme posedeli pri kvalitných destilátoch a dobrom jedle, čo ukuchtil Tomáš. V sobotu sme dali povinnú jazdu do Juránie. Opäť bol s nami Silviov syn Nino Legovič a vyskúšali sme prácu riadnymi lopatami s tým že prehĺbime ryhu na stojaceho strelca aby sme ľahšie,rýchlejšie a efektívnejšie podkopali šikmý strop v 9 metrov dlhom a 4 metre hlbokom výkope. Spravili sme zatiaľ len prvý pokus ako to pôjde. A šlo to veľmi dobre. Toto sme mali urobiť už skôr. Boli by sme ďalej. Pred pár rokmi Silvio fantazíroval že by tu bolo dobré nasadiť báger. Keďže ten báger nikdy nebude, asi by tu i tak beznádejne zapadol, použijeme radšej poriadne lopaty.V striedaní pri lopatách hlavne nikomu nieje zima ako pri čakaní na naloženie prepravky. Prehĺbili sme výkop o 25 čísel. Tak že v nasledujúcich akciách, čím nás bude viac, tým lepšie a rýchlejšie to pôjde. V rýchlejšej striedačke pri dvoch-troch lopatách nestihneme vychladnúť. Bez prehĺbenia výkopu a zošikmenia jeho stien proti gravitačným zosuvom sa dopredu nepohneme.
No
a v nasledujúcich dvoch pracovných letných sezónach 2023 - 24 sme
v priepastnom závrte Speleolit za výdatnej pomoci OS Veľká Fatra osadili nové
kovové rebríky, prekonali betónovú zátku a postúpili sme do hĺbky 2 metrov
v plnom profile šachty a našli sme konečne strop odtokového kanála
smerujúceho perspektívne k Jame Baredine. Tu sme už tesne pred prienikom.
V Juránskej jaskyni sme po 12 akciách v ďalších dvoch sezónach prehĺbili výkop na stojaceho strelca
a dostali sme sa do hĺbky 5 metrov pod úrovňou sedimentu. No stena
s odtokovými kanálmi stále šikmo klesá nadol. Sediment transportujeme
von v živej reťazy veľmi efektívne guľovaním s tonou vyťaženého sedimentu na akciu. Počas šiestich akcií v roku 2024 sme vyhádzali zo sondy 5 až 6 ton ílu. Podkopávanie strmo
klesajúcej steny začína byť technicky a bezpečnostne stále náročnejšie. To nás však neodradí a sezóna 2025 už by mohla byť aj na tejto lokalite prielomová.
V deň nášho odchodu Nini motivovaní našími akciami v horách vyrazil s priateľmi na Mangart do Juliniek a naše osádky vyrazili domov dobrodružnou jazdou cez hory, okolo rieky Soča s chladením sa v studených tirkisových vodách a cez sedlo Vršič až k vodopádu pod Triglavom. Jednoducho nádherný záverečný deň našej prácou a dobrodružstvom nabitej 10 dňovej zahraničnej cesty.
