fotogaléria

SPRÁVA

O činnosti Jaskyniarskej skupiny Aragonit v roku 2024 - Eduard Piovarči

JS Aragonit oslávila 20 ročie svojej existencie a jaskyňa Ľudmila presiahla

odhadovanú dĺžku 300 m

Dva fenomény krásna jaskyňa krásna žena... Jaskyňa Ľudmila a Magdaléna Puškášová, ktorá

je členkou aragonitu a často snami cestuje do zahrničia a idú jej aj naše plazivky lomeňáky a ťahačky prepraviek

Foto: Eduard Piovarči

Obrazová správa je stále v dokončovacích prácach vo výbere veľkých fofografií pod textom správy

SPRÁVA O ČINNOSTI JASKYNIARSKEJ SKUPINY
ARAGONIT V ROKU 2024

Jaskyniarska skupina Aragonit zorganizovala v roku 2024 celkom 56 celodenných pracovných a prieskumných akcií v teréne, z ktorých bolo vyhotovených 37 technických denníkov. Gro práce sme sústredili najmä do prieskumu oblasti lomu Kraľovany II a Prírodnej pamiatky Kraľoviansky meander, kde sme zorganizovali 37, teda väčšinu našich pracovných akcií. 18 pracovných akcií sme uskutočnili na troch zahraničných cestách na Istri v Chorvátsku a to v Juránskej jaskyni a v priepastnom závrte Speleolit pri Jame Baredine v Novej Vase pri Poreči.

Jaskyniari z Aragonitu oslávili v roku 2024 už okrúhle DVADSAŤROČIE od svojho vzniku - založenia a úradnej registrácie Občianskeho združenia Jaskyniarskej skupiny ARAGONIT na štatistickom úrade Slovesnskej republiky na Krajskej správe v Žiline 18. 2. 2004. Máme teda o dôvod viac rekapitulovať históriu nášho pôsobenie v krase Malej Fatry.

Jaskyňa Ľudmila je zatiaľ jeden z naväčších objavov starej gardy jaskyniarov v Malej Fatre ktorá v oblasti pôsobí od konca sedemtesiatych rokov minulého storočia. Krajšej jaskyne v Malej Fatre zatiaľ nieto. Ľudmila je v dĺžkovom rebríčku jaskýň v Malej Fatre na krásnej TRETEJ priečke a sme odhodlaní ju presunúť na priečku DRUHÚ. Preto staré kusy na tomto strategickom jaskyniarskom perimetri nad lomovým jazerom neúnavne a odhodlane pracujú doslovne do roztrhania tela:-) Snom každého jaskyniara je predsa objav významnej jaskyne čo sa nám stalo až takmer na konci našich skromných až bezvýznamných jaskyniarskych "kariér". A aj z tohoto uhla pohľadu treba naše zdanlivo premotivované snahy chápať.

Aj v rámci ochrany jaskyne Ľudmila v Lome Kraľovany II., ktorej uzáver bol už niekoľkokrát atakovaný a vylomený a naposledy bola škoda spôsobená aj na krasovej výzdobe jaskyne vyčíslená škodovou komisiou v SSJ na cca 1200 Eur čím sa neznámi páchatelia dopustili trestného činu, čo následne šetrila polícia SR v Dolnom Kubíne i preto sme sústredili pracovnú činnosť do jej blízkosti na lomovú terasu kde sa nachádzajú vchody do oboch jaskýň - Jaskyne udavačov a jaskyne Ľudmila. Takto máme uzáver jaskyne neustále pod dohľadom. týždeň čo týždeň chodíme bádať a kopať a máčať sa v zimných ľadových vodách.

Na jar hneď po zime keď lomová stena rozmŕzala sa z nej zrútila lavína skál a sedimentov priamo do rozšíreného a prehĺbeného vchodu do Jaskyne udavačov a zavalila aj vstup do jaskyne Oravských drakov veľkými blokmi. Cca 3 kubíky sute a skalných blokov sme odstraňovali od 7. 4. na niekoľkých akciách. (E. Piovarči, P. Lauko, P. Kozoň, M. Hulla, M. Piovarči) Po uvolnení vstupu sme na ďalších akciách vchod rozširovali a prehlbovali tak aby bol pre transport aj v prípade akejkoľvek nehody pri prieskume v jaskyni bezpečne a pohodlne priechodný. Pri rozširovaní vchodu nám opäť značne pomohol Fero Vacek z OS Veľká Fatra za čo mu chcem aj touto cestou poďakovať.

Od 21. 4. sme začali s povrchovou úpravou takmer 3 m hlbokej šachty vstupu do spojovacej chodby( Pivnice) medzi jaskyňou Pirátska zátoka a Ľudmilou. Šachta bola vyhĺbená v predchádzajúcom roku, aby bolo možné vyťažiť mohutný zával, ktorý tu takmer zavalil poriečnu chodbu vedúcu od vchodu do Ľudmily proti niekdajšiemu toku vôd paralelne s lomovou stenou na sever cez Pirátsku zátoku k priestorom Jaskyne udavačov. Prvý najväčší blok odpratal pomocou niekoľkých pyropatrónov z cesty opäť Fero Vacek. Po zbytok roka sme na desiatkách akcií začali ťažiť zával a rozbíjať veľké bloky aby sme sa prepracovali k zanesenej zatiaľ neprieleznej chodbe odbočujúcej východne do masívu v nádeji že by sme v tomto smere mohli objaviť nové voľné priestory. Z chodby sme zatiaľ pracne vytransportovali cca 3 kubíky suti a skál. (E. Piovarči, M. Hulla, P. Kozoň, R. Tretiník, P. Lauko, M. Piovarči)

Pri ťažení na akcii 22. 11. sme v závale narazili na 2 kg nexplodovanej starej trhaviny. Ihneď sme volali 158-čku a následne ju odstránil privolaný policajný pyrotechnik zo Žiliny za asistencie policajnej hliadky z Dolného Kubína (E. Piovarči, P. Lauko, M. Piovarči). V závale sme nachádzali viacero veľkých kusov stalagmitových pňov kvapľov a rozmanitých sintrových útvarov. Našli sme tu v laloku smerujúcom von z lomovej steny i starý pravdepodobne líščí brloh. Podobný sme našli aj hlbšie v jaskyni za Prvou sintrovou bránou.

V profile chodby sme odkryli staré mohutnejšie nánosy granodioritového štrku na aké sme v tejto mocnosti v jaskyni ešte nikde nenarazili. V prácach hodláme plynule pokračovať aj v roku 2025. Po vyprázdnení vybiehajúceho laloku smerujúceho k okraju lomovej steny jaskyňa presiahla odhadovanú dĺžku 300 m. Po dokončení prác a opätovnom premeraní v roku 2025 bude tento údaj upresnený definitívne z čoho máme už dne skutočne veľkú radosť.

K predĺženiu jaskyne prispeli veľkou mierou Martin Hulla a Juraj Ďuríček, ktorí sa na spoločnej upršanej akcii potápačov a jaskyniarov EKODEŇ 2020 konanej 20. júna prekopali z vchodu do jaskyne Ľudmila do nových tesných priestorov medzi Ľudmilou a Jaskyňou pirátska zátoka. Priestory sme neskôr po pripojení k Pirátskej zátoke nazvali Pivnicou. Nachádza sa v nej do masívu odbočujúci kanál ktorý v zimných mesiacoch silne nasáva vzduch. Práve tento kanál je silne zanesený granodioritovými sedimentami z horského potoka v dolinke Suchie, ktorý budoval jaskyňu. Sediment je pokrytý cca centimentovou sintrovou vrstvou. Týmto kanálom ktorý je momentálne neprielezný by sa možno dalo predrať k novým priestorom o čo sa isto pokúsime hneď ako pred ním poupratujeme hlinenú stienku z blokmi. Aj keď celoročným snažením sme získali len pár metrov (cca 6) stojí nám to za to pekné okrúhle trojstovkové číslo. S podobným zámerom plánujeme v roku 2025 začať ťažiť v zapieskovanej stene pár metrov za uzáverom jaskyne.

Dnes keď sa už súťaží o štátnu zákazku na budovaní dialničného tunela Korbelka na úseku dialnice D1 Turany - Hubová, môžeme pokojne a hrdo povedať že objav Jaskyne Ľudmila pomohol definitívne práve našim kolektívnym pričinením v JS Aragonit v spolupráci so SSJ a ďalšími enviromentálnymi organizáciami ako SOS BIRD SLOVAKIA v zmysle nášho posúdenia vplyvu zámeru na sústavu Natura 2000 odkloniť povrchový úsek diaľnice do tunela Korbelka čím bolo ako sa vyjadril i RNDr. Pavol Bella uchránených viacero krajinárskych a enviromentálne vzácnych lokalít i jaskýň na pôvodne plánovanej povrchovej trase diaľnice.

Odvtedy ako sme v novembry roku 2014 spracovali pre NDS 38 stranovú písomnú správu o Speleologickom prieskume jaskynných priestorov v trase dialnice D1 v Kraľovianskom meandri a v lome Kraľovany II, v ktorej sme povrchový variant neodporučili, uplynulo celých 10 rokov nekonečných konaní a ťahaníc ohľadom ohrozenia Krpelianského vodného zdroja až bolo napokon konečne a definitívne rozhodnuté aj na základe nášho prieskumu a posúdena a následného vyjadrenia Slovenskej správy jaskýňv Liptovskom Mikuláši, zahájiť výstavbu dialničného tunela Korbeľka.

Málokto veril že sa to podarí - odkloniť diaľnicu od jazera a jaskýň. Do poslednej chvíľe to bolo neisté. Nuž ale naša práca a veľké úsilie na lokalite či už v intenzívnom prieskume či pri viacerých geofyzikálnych prieskumných odporových ERT meraniach zabezpečených doktorandmi pod vedením Mgr. Ondreja Turského z Katedry fyzickej geografie a geoekológie Prírodovedeckej fakulty OU v Ostrave i pri mnohých jednaniach a zasadaniach na MŽP SR v Bratislave v spolupráci s potápačmi z Hippocampusu Martin, nebolo márnym mrhaním nášho času. Keď som písal správu pre Národnú dialničnú spoločnosť s odbornou pomocou Ing. Jozefa Ridzoňa z ochranárskej organizácie SOS bird Slovakia, jaskyňa Ľudmila vtedy dosahovala zameranú dĺžku 227,67 metrov. Pripomeňme že pri objave v roku 2008 mala táto jaskyňa len nezaujímavých rozbitých a tesných 27 metrov plaziviek, no s motivujúcim prievanom miznúcim za hustou barierou z kvapľou. Napokon náš cieľ ochrániť jaskyňu jazero i krajinársky ráz lokality bol dosiahnutý a dosiahnuté budú napokon aj tie ďalšie ktoré sme si na tejto nie jednoduchej a ťažko vybojovanej a vyvzdorovanej lokalite stanovili.

Popri prácach v lome s pravidelným monitorovaním uzáveru jaskyne Ľudmila ,sme jazdami cez Terchovú monitorovali i prietok Belskej vyvieračky, ktorá v letných mesiacoch na prelome augusta a septembra ( 17. 8 a 7. 9. E. Piovarči. M. Piovarči) celkom vyschla a bola bez kvapky vody čo sa nestalo v lete ale ani v zime nikdy predtým v priebehu 40 rokov. Vyvieračka strácala vodu obyčajne vždy len v jesenných a zimných mesiacoch keď mrzlo no vždy pritom tiekla voda v najspodnejšom vyústení s rezervoára aspoň 3 až 5 sekundových litrov. No toto leto ani kvapka čistá nula. Aj potok pod vyvieračkou mal tak minimálny prietok aký som tu ešte nevidel. Doslovne len pár sekundových litrov čo svedčí oproti predošlej akej takej klimatickej stabilite o výraznej zmene.

Po pomerne suchom období na konci leta a začiatku jesene sme len po jeden deň trvajúcom intenzívnom daždi nad Malou Fatrou zaznamenali ďalší extrém. Vyvieračka chŕlila hneď po intenzívnom daždi s maximálnym prietokom vôd okolo 2000 sekundových litrov všetkými troma prameňmi, hlavným, sekundárnym i najvyššie situovaným občasným prameňom, čo sa v stabilnom režime stáva len pri jarnom topení snehov v oblasti hlavného hrebeňa pod Malým Fatranským Kriváňom. Takmer 24 hodinový lejak musel byť v zbernej oblasti hlavného hrebeňa a hôlnych častí Belskej doliny veľmi intenzívny priam prívalový. Belský potok podmýval a bral brehy a podmýval mostky a vylieval sa na cestu.

Počas jesenných kondičných výstupov v Rozsutci a pod Poludňovým grúňom sme žasli nad nebývalou mierou odlesnenia v celej Vrátne doline a tiež sme sa zastavili na našich niekdajších lokalitách Pod lampášom a v Polygóne. Pod chodníkom na Medziholie sme našli perspektívne miesto k budúcemu príležitostnému prieskumu. Na túrach sme si všimli že na Šlahorke, Medziholí a tiež v sedle Medzirosutie celkom absentujú lavičky k odpočinku, ktoré tam ešte pre desiatimi rokmi boli. Cítili sme to ako totálny úpadok starostlivosti o turizmus vo Vrátnej doline. Za komunistov to bol v horách štandart. Prečo tu dnes všetko tak upadá? A pritom sa v celej Vrátnej ťaží drevná hmota ako po nebohom.

V letných mesiacoch sme uskutočnili tri výjazdy do Talianských Álp a do našich tradičných krasových lokalít na Istrii. Prvá desaťdňová akcia sa uskutočnila v dňoch 21. 6. až 1. 7. 2024. Akcie sa zúčastnilo 5 Slovákov Magdaléna Puškášová, Sárka Puškášová, Peter Lauko, Vladimír Kostka, Eduard Piovarči. Akcia v horách sa z organizačných dôvodou neuskutočnila pracovalo sa v obmedzených podmienkách len na našich tradičných sezónnych lokalitách. Prvýkrát sme uskutočnili dve akcie v strednej Istrii v Juránskej jaskyni aby sme urýchlili postup prác pri guľovačke sedimentov v našom prehlbujúcom sa výkope v jaskyni. Aj v trojici šlo ťaženie ílov z nášho výkopu novou metódou guľovaním veľmi dobre priam ľahko a efektívne. Do výkopu sa nám po zime zosunulo pomerne hodne materiálu. Predpokladali sme že ho budeme pracne odpratávať niekoľko hodín až do samotného konca akcie. No šlo to veľmi rýchlo. Do hodiny bol výkop opäť vyčistený a mohli sme pokračovať v úprave šikmých stien a vyhádzali sme z dna výkopu za pár hodín celú tisícku ílových gulí čo predstavoval takmer 2 tony materiálu.

Druhá akcia v zahraničí od 24. 7. Až 4. 8. 2024 už mala svoju tradičnú a parádnu dobrodružnú horskú jazdu. Samozrejme len v trojici osádky Dustra – Peter. Lauko, Eduard Piovarči, Peter Grochal. Celodennou jazdou sme večer dorazili na prieskum do Sextenu aby sme si obzreli východiská k budúcej túre pod Trodu dei Tony (3 090 m n.m.). Prespali sme na sedačkách auta nad Misurinou a ráno sme vyrazili pod Tre Cime kde sme absolvovali nádhernú túru s traverzom popod Monte Paterno na chatu Rifugio Locatteli a nad ňu na výhliadky do nádhernej horskej krajiny.

Dobrodružný a divoký bol najmä záver traverzu popod monte Paterno svojou exponovanosťou medzi skalnými vežičkami a vežami. Miestami človeku i redlo:-) Najmä na strohej drevenej lávke s hlbočinou pod nohami. Záver traverzu bol aspoň pre mňa skutočnou adrenlínovou jazdou. Chata Rufugio Locatteli bola krásnou vysokohorskou oázou vo výške 2450 m n.m. Tak konečne sme dosiahli i tento cieľ čo sa mi pred rokom nepodarilo.

Asi 50 výškových metrov nad chatou sú známe umelo vybudované skalné okná bývalej vojenskej obrannej línie v ktorých sa ľudia tradične fotia zo skvostným orámovaním pozadím masívu Tre CIme i Monte Paterno. Okno s výhľadom na Monte Paterno o tom som sa dozvedel až po tejto túre inak by sme mali aj takýto záber vo svojom fotografickom portfóliu. V okolí chaty bolo množstvo ľudí. Sedeli na lavičkách a vypožičaných dekách na žiarivo zelených trávnikoch všade okolo chaty. Stáli rady v bufete i na WC. Bolo to tam ako v mravenisku:-) V dave sa nám doslovne stratil Peťo Grochal. Šiel si niečo kúpiť do miestneho bufetu a na miesto kde sme ho čakali sa už nevrátil. Hľadali sme ho v dave ľudí no márne. Ani dovolať sa nedalo. Nebol signál. Predpokladali sme preto že už asi vyrazil na spiatočnú cestu a tak sme vyrazili po pohodlnej širokej ceste späť aj my. Cesta cez traverz sa nám už nezdala takou skvelou voľbou a s odstupom na pohodlnej širokej ceste sme fotili stále sa meniaci profil grandiózneho štítu Monte Paterno.

Na tejto pohodovej spiatočnej ceste s viac ako 100 metrovým prevýšením sme napokon pomáhali s talianskými a rakúskymi horskými cyklistami pri transporte turistky s vyvrtnutým členkom do sedla Forcella Lavaredo a na chatu Rifugiu Lavaredo, kde pre ňu prišlo auto horskej služby. Tu sme si rubli zaslúžene pivo len tak to v nás zasičalo, Peťo ktorý nás viac ako hodinu čakal pri aute nám mohol len závidieť.

Večer sa presúvame na ďalšiu obľúbenú lokalitu nad st. Magdalénu v Národnom parku Puez Odle a prespávame už tradične na parkovisku pod Malga Zanes a ráno si dávame pivo na chate Glatsch Alm. Robíme malú túru pod dvoma trojtisícovkami, kde stretáme mladú slovenku, ktorá bola tak ako aj my v predchádzajúcom dni na túre okolo Tre Cime aby si prevetrala hlavu. Poprosili sme ju aby nás cvakla. Svet je malí hore v sedle pod Monte Paternom sme stretli 30 člennú výpravu slovenských turistov z Ružomberka ktorí pochodovali v poriadnej štrúdli do feraty na Monte Paterno. Podvečer hľadáme fotopointy nad St. Magdalénou. Počasie a videteľnosť nádherná. zábery sa podarili a už vieme kde treba s foťákmi číhať na to správne svetlo a počasie.

Večer jazdíme na Istriu a na základňu dorážame po pol noci kde sa stretáme s druhou 8 člennou časťou výpravy jaskyniarmi z OS Veľká Fatra. (František Vacek, Jakub Vacek, Erika Koudelková, Jano Vacek, Anička Vaceková, Miro Vacek, Viktória Vaceková, Erika Vaceková.) V nasledujúce dni sa tvrdo pracovalo ráno i večer na smeny v Speleolite. V priepastnom závrte sa osadili ďalšie dva 2 metre dlhé kovové rebríky. Fero Vacek sa snažil rozšíriť vstup do kolmej šachty pod druhým rebríkom. Po niekoľkých odpaloch mu však spadol trň do šachty a nebolo ho možné vyzdvyhnúť z dna ani pomocou silného magnetu. Následne sa rozbil a vyťažil betónový koláč na dne a ťažil sa žltý íl. Celkom sa vyťažilo cez 260 vedier. Počas dvoch akcii v Juránskej sonde sme vyťažili celkom 1000 ílových gulí s priemernou váhou 1 až 2 kg teda viac ako tonu sedimentu. Konečne sme uvolnili dva roky bahnom zavalenú čelbu i odtokové skalcitované kanály. Touto cestou chcem poďakovať členom OS Veľká Fatra za mimoriadnu iniciatívu a výkony odvedené na oboch našich pracoviskách na lokalitách na Istrii. Domov jazdíme cez Julské Alpy. Zastavujeme sa pri skvostnom vodopáde Perečník a navševujeme novo postavenu chatu na Hornom vrchu oproti Martulkám. Zastavujeme sa aj v Kranjskej Gore Na jazerách v Jasnej sa dá kúpať. Sú tam na to vyčlenené pláže, čo je skvelé pre otužovanie a to tu doteraz nebolo. Dobre vedieť pre naše budúce akcie a jazdy horami.

Tretia akcia Aragonitu na Istrii v roku 2024 sa uskutočnila v dňoch 23. 8. až 2. 9. 2024. . . Zúčastnili sa piati členovia Aragonitu a sedem rodinných príslušníkov V Dustri trojica P. Lauko, V. Kostka a E. Piovarči mierila celodennou jazdou k Talianským Alpám. Po bivaku a driemaní v aute za Sextenom sme absolvovali celkom 20 km túru s prevýšením 1000 m ku chate Rifugio Locatelli pod Monte Paternom vo výške 2 450 m n.m. Ťažká ale nádherná túra v krásnom až pekelne teplom počasí stála za to. Hore na chate pri najdrahšom pive aké sme kedy pili 3 deci za 7,50 sme poškulovali po vrchole Monte Paterna 2 744 m n.m. Mohli by sme to niekedy dať tu od chaty je to len o nejakých 294 m vyššie feratou. To by sme sa aj doplazili:-) Či?:-) Po ďalšom bivaku a ďalšom ťažkom driemaní v aute sme dali opäť úžasný výlet spod Tre Cime od chaty Rifugio Auronzo k vychýrenému fotopointu Cadini di Misurina. Poviem len krátko absolútny úžas. Hoci som bol po predošlej náročnej túre hodne rozbitý bol som pri fotení v totálnom vytŕžení.

Tak túto prekrásnu doslovne dychberúcu prechádzku doporučujem všetkým čo hodlajú vyraziť k Tre Cime po prvý krát. Fotograf sa tu môže aj zblázniť. A nie je to len o tej jednej slávnej výhliadke. Na prvý pohľad to tak nevypadá, ale keď dorazíte na hrebeň a vyrazíte do traverzu zarezaného do južného svahu hrebeňa vyrazí vám to doslovne dych. Pre nás skutočne neskutočný zážitok pri ktorom sme zabudli na všetky bolesti svalovicu a dolámanosť po predchádzajúcej náročnej túre. Jednoducho skvelé.

Cestou do cieľovej destinácie ešte robíme prieskum v doline Vall Marzon nad ktorou tróni úžasná veža Pala del Marden 2 475 m n.m. Nádherných strmých Veží je tu napokon viac celkom isto sa stanú cieľom našich budúcich letných akcíí v Malebných talianských dolomitoch.

Po polnoci sa stretáme z druhou časťou výpravy ktorá mala byť s nami v druhý deň v horách ale nestíhali sa zorganizovať čo je škoda hlavne pre nich. Mali by zážitok na ktorý sa len tak nezabúda. Potápač a jaskyniar Vlado Tomka, s rodinou manželkou Elenou Tomkovou, a deťmi Miškom, Soňou a Mirkou, a jeho kolega Jakub Pinčiar so synom Ondrejkom. Aj s deckami by si tú malú nenáročnú túru užili. Také sa skutočne nevidí každý deň.

Popri búrlivých námorných plavbách na nafukovačkách a úpornom slnení v Istrijskej Sahare na vyprahnnutom Červare sme tvrdo popracovali na tradičných lokalitách a práve na tejto akcii došlo aj na najzaujímavejšie výsledky v prieskume. Pri ťažbe ílu s priepastného závrtu Speleolit došlo pri celkovej nivelizácii dna k objavu odtokového miesta šikmo klesajúcej chodby k Jame Baredine. Tak že to tu nie je žiadny odkalovací priestor ako sme si už už mysleli, ale v plnom profile zanesaná chodba šikmo padajúca nadol. Prakticky ide o zanesený polosifón. V mieste odtoku nachádzame malú dutinu s kyprím neudusaným sedimentom kadial s polosifónu odtekala voda. Čas na ďalší postup nám však došiel. Na prácu sme boli len štyria a to je len tak tak mimo akýchkoľvek veľkých výkonov. Po troch akciách limitovaných komerčnou aktivito domácich v Speleolite sme vyťahali len obmedzených 80 vedier ílu.

Na dne v Juránskej jaskyni sme pokračovali v podkopávaní šikmo nadol padajúcej steny. Počas šiestich akcií v roku 204 sme vyhádzali 6 až 7 ton ílu a dostali sme sa do hĺbky takmer 5 metrov. Podkopávanie strmo klesajúcej steny začína byť technicky a bezpečnostne stále náročnejšie. To nás však neodradí a sezóna 2025 už by mohla byť aj na tejto lokalite úspešnejšia samozrejme ak sa v zime do sondy nezosunulo príliš veľa materiálu z bokov výkopu.

Dopravu na 37 akcií na domá-cich lokalitách automobilom Duster som financoval pohonnými hmotami v cene 630 E.

V priebehu roku sme celkom nečakane cez nášho člena Juraja Ďurička dostali od sponzorov cez 2% daní s príjmu od firmy Visteon Electric Slovakia s.r.o. a pani Henriety Ďuríčkovej cez Sloven-skú Speleologickú Spoločnosť (preto že sme neboli registrovaní pre príjem 2 % daní s prijmu) sumu 2 945 Eur. Po odpočítaní 20% pre SSS sme sumu 2 354 Eur použili na prefinancovanie cestovných nákladov našich troch zahraničných akcií a nákup potrebného lezeckého materiálu. A preto aj touto cestou chcem v mene všetkých našich členov veľmi pekne poďakovať pánu riaditeľovi firmy Visteon Electric Slovakia s.r.o. Máriovi Volfovi a pani Henriete Ďuríčkovej za štedrý dar ktorý efektívne a veľko-ryso podporil naše športové a prie-skumné speleologické aktivity tak doma ako i v zahraničí. Ešte raz naši sponzori patrí Vám naša obrovská vďaka.

Chcem touto formou srdečne poďakovať aj všetkým členom ktorí sa zúčastnili na akciách Aragonitu v roku 2023.

Ešte pár slov k mape jaskyne Ľudmila, ktorá dodnes ešte nebola publikovaná. Mapa jaskyne sa objavila len raz a to v mojej 36 stranovej Správe zo speleologického prieskumu pre primerané posúdenie vplyvu zámeru na sústavu NTURA 2000 pre NDS v novembri 2014 s celým názvom Dialnica D1 Turany - Hubová. Speleologický prieskum jaskynných priestorov v trase diaľnice v Kraľovianskom meandry a v lome Kraľovany II. Správa má 33 dokumentačnych fotografií, 19 máp jaskýň, kartografických technických situačných a geologických náčrtov, tabuliek a profilov geofyzikálnych rezov ERT (elekrická tomografia) meraní na lokalite. Správu okrem NDS obdržal v digitálnej forme len RNDr. Pavel Bella zo SSJ v Liptovskom Mikuláši. Doteraz mám mapu spracovanú len na milimetrovom papieri v A 0 formáte. Mapu si prefotil v roku 2013 počas služobnej návštevy loklity profesionálny mapér Paľo Herich zo SSJ. Dáta z merania sme predali Slovenskej správe jaskýň za 300 E za ktoré sme nakúpili výstroj konbinézy svetlá. Na základe dát a fotografie mojej mapy v tužke na milimetrovom formáte A0 vytvoril Palo Herich prvú mapu v digitálnej podobe, ktorú som priložil do Správy pre NDS. Na mape ešte neboli zanesené všetky údaje a neskôr zamerané nové priestory jaskyne.

Po tom čo programové a internetové technológie pokročili som paradoxne stratil možnosť digitálne spracovať a tvoriť mapy v počítači preto že všetky dovtedy kreknuté programy akým bol napr. i Corel Draw v ktorom som mapy upravoval a popisoval, alebo Quark v ktorom som v roku 2007 vysádzal a graficky upravil ročenku Jaskyniar 2007 boli cez internet rozpoznané ako nelegálne inštalácie a boli zablokované s tým že iba ak ich získam legálne môžem s nimi pracovať. Pochopiteľné. Lenže problém je v tom že tie programy sú finančne dosť náročné. Teda samozrejme je to relatívne ako pre koho. Pre podnikateľa alebo firmu či inštitúciu ani nie. A keďže som celý život nenaháňal kariéru a nedral gate vo vysokoškolských posluchárňach a radšej som sa venoval výchove mládeže v turistických a skautských oddieloch môj minimálny dôchodok mi teraz moc nepomáha sa patrične vybaviť. Mám čo robiť aby som ufinacoval neustále poruchové digitálne fotoaparáty a cestovné náklady či už na akcie alebo zahraničné jazdy do Istrijskeho krasu. Tak že to teraz so spracovaním máp u mňa stagnuje aj z tohoto prozaického dôvodu. Čo sa pokúsim v najbližšej dobe nejako riešiť.

Každým rokom je to pre mňa hlavne začiatkom roka hektická nestíhačka najmä s obrazovou Správou o činnosti pre BLOG a zvlášť pre spravodaj. Spracovanie množstva fotografií organizovanie akcií všetky tie organizačné papierovačky, udržiavacie tréningy, štúdium vo viacerých záujmových oblastiach a veľmi hektická situácia vo svete, ktorá poznamenáva naše životy i bezprostrednú ekonomickú situáciu dávajú dnes človeku zabrať dvojnásobne oproti starým pokojnejším kľudným a bezstarostným časom. Keď bolo dosť priestoru na čítanie kníh na upokojujúce kreslenie jaskyniarských vtipov, písanie humorných speleopoviedok i článkov a sedení pri speve zábave a táborových ohňoch a hrách na letných táboroch a túrach uprostred prírody.

Dnes mám problémy s banovaním príspevkov na svojom blogu. Máš slušne vyjadrený iný názor si odkundes dezolát, nepriateľ systému a treba ti zrušiť účet na Faceboku a hneď 4x za sebou. Treba ťa udať zablokovať ti prístup na internet i na vlastnú stránku, blog aj emejalovú schránku. No najsmutnejšie je že sa to občas deje obdobne aj na platforme takej záujmovej organizácie akou je SSS v ktorej som aktívnym členom viac ako 44 rokov konkrétne od 19.5. 1981.

Chcem ale najskôr a predovšetkým poďakovať za všetkých našich členov pani M. Strmenskej zo Sekretariátu SSS za veľkú ústretovosť a vždy srdečnú komunikáciu v administratívnom kontakte počas roka či už pri platení členských známok a vybavovaní členských preukazov pre našich nových členov, no vďační sme jej aj za pomoc pri vyúčtovaní a vypisovaní cesťákov za naše zahraničné speleocesty v roku 2024.

Čo chcem tiež vyzdvyhnúť a oceniť na spolupráci so SSS bola komunikácia s novým šéfredaktorom Spravodaja SSS Miroslavom Kudlom, ktorého som poznal ešte z akcií v Liskovskej jaskyni a z prieskumu jaskýň v Liskovskom lome pred rokom 2005 spolu s Ružomberskými jaskyniarmi. Tak že si pamätám jeho začiatky a ocitol sa ako elév aj na veľkej čiernobielej fotografii nášho Jaskyniara 2007 na jeho úvodnej dvojstránke. Neskôr sme sa stretli na Istri na našich zahraničných cestách v rokoch 2017 a 218 kde doniesol chorvátskym jaskyniarom darom vkusné odborné obrazové publikácie z knižného vydavateľského portfólia SSJ aj v roku 2024. Tak že komunikácia s ním bola vždy veľmi srdečná či už v minulosti či v súčastnosti. Vnímal som ho na tomto poste ako príjemnú a revolučnú zmenu resp. celkom iste obrat k lepšiemu v dlhoročnej strnulosti vo VIP Redakčnej rade Spravodaja SSS a v SSS vôbec. A za jeho ľudský prístup a pochopenie mu aj touto cestou chcem skutočne a úprimne poďakovať.

Preto že celé desaťročia predtým som sa stretal len s odporom a neochotou pri publikovaní v Spravodaji SSS. Čo však musím oceniť za čias Joža Hlaváča nech si o ňom myslí kto chce čo chce ja jeho priateľský prístup veľmi oceňujem a za predsedovania a redaktorovania RNDr. Zdenka Chomuta mi v Spravodaji opublikovali všetko. Aj dlhý článok o Mesačnej šachte:-) Aj viaceré poviedky dekorované kresleným humorom, nielen odborné články, ktorých bolo tiež dosť. No po štrapáciách s článkami o Krivánskej priepasti a Camberovej sonde ktorý sme napísali spoločne s Mirom Jurečkom za redaktorovania Bohuša Kortmana som na akékoľvek publikovanie v Spravodaji SSS celkom rezignoval. Skrátka my úbohí v obore nevzdelaní amatéri sme nemali šancu. Preraziť sa tam jednoducho nedalo, alebo len veľmi veľmi horko ťažko. Na čo som nemal nervy všetky tie ústrky a animozity niktorých členov redakčnej rady znášať. Aj preto sme vlastne vydali JASKYNIARA 2007. V ňom som okrem toho že som ho celí redigoval publikoval štyri rozsiahlejšie články, ktoré by nebolo možné nikdy publikovať v Spravodaji SSS. Išlo o články "Sonda CH2 a geofyzikálny prieskum Dubnej skaly z roku 2003" ( autori Piovarči Haráni), článoky "Dedova jaskyňa v Turskej doline", "Pracovný zraz JS Aragonit - Turská dolina" a článok o Mesačnej šachte v ktorom som vôbec ako prvý publikoval dlho utajovanú kompletnú mapku Mesačnej jaskyne nakreslenú pravdepodobne samotným Dr. Horákom. Článok má názov "Tajomnica Ksiežycowej jaskyni" v ktorom recenzne predstavujem rovnomennú knižnú publikáciu Miloša Jesenského a Roberta K. Lešniakiewicza o Mesačnej šachte. Aj túto moju recenziu redakčná rada Spravodaja začiatkom roka 2007 odmietla ako pridlhú a vhodnú len pre publikovanie na internete.

No Peťo Holúbek neskôr sám napísal v Spravodaji 2/2022 vlastnú recenziu na Lavajovú knihu Mesačná šachta a okrem iného zhrnutia sa vyjadril k vydaniu tejto vyše 400 stránkovej knižky kriticky v tom, že taký veľký rozsah publikovaných materiálov zhrnutých z internetu je vlastne plýtvaním zdrojov a papiera na úkor našich lesov. Tak že som rád že som žiadnu knižku doposial nenapísal inak by som ťažko zhrešil plýtvaním vzácnych zdrojov a papiera a mohol by som byť v SSS niekedy obvinený a upálený aj za to vyťaženie drevnej hmoty v celej Vrátnej doline:-) Nezdielam Peťou názor. Data na internete budú tak či tak časom stratené. Stáva sa to bežne i dnes. A často celkom zámerne a cielene. Čo najskôr prežije pohromy budúcnosti sú knihy a písomné doklady. Čo nevydáš sa nezachová.

Mesačná šachta to bol v tom čase boóm a hľadačov Mesačnej šachty sa vyrojili desiatky a všetci písali knihy a hľadali Mesačnú jaskyňu všade možne po Slovensku ba aj v Čechách. Skrátka taká jaskyniarska Slovenská záhadárska folklórna záležitosť. Mal som dosť materiálu na písanie ďalších článkov o podstate tohoto novodobého mýtu. Preto že sme prevádzali i viaceré psychotronické experimenty napr. s pomocou senzibilného média pána Ing. Aleša Rumlera. Mojim cieľom bolo otestovanie tohoto bizardného príbehu povstaleckého kapitána práve cez viacerých senzibilou. No objavila sa v Kraľovianskom lome II nová jaskyňa Ľudmila a stal som sa jedným zo spoluobjaviteľov. / M. Hýll, M. Piovarči, E. Piovarči/ A tak sa moje úsilie upriamilo k novoobjavenej jaskyni.

O tento objav sa viedli 10 rokov tvrdé výnimkové vojny a boje, ktoré každé dva roky vrcholili pri predlžovaní našej výnimky na prieskum na pôde SSJ v Liptovskom Mikuláši. Vždy to boli búrlivé konkláve doslovne stretnutia dvoch štábou objaviteľov a na lokalite pasívnych no na územia a jaskyne bohatých speleomajiteľov tohoto vybrakovaného a vyťaženého kúska krasu. Na našej strane boli ochráncovia prírody SOS BIRD SLOVAKIA rangery z NP Malá Fatra, i jeden poslanec z NR SR pán Ivan Hraško i pracovníci KU ŽP v Žiline a potápači z Hyppocampusu Martin. Ale za vagabunda, speleolumpa a večného buriča ma mali predovšetkým v SSS. Skrátka skoro šlo o speleo spor storočia v ktorom nechýbali udávania a ani vyhrážky zastrelením:-) Ak by som nemal v NP Malá Fatra dobré renomé minimálne finančne by som bol odrovnaný

No a na samotnom začiatku tohoto sporu sa J. Haráni ako hlavný sponzor Jaskyniara práve kvôli Ľudmile /podpísal dohodu s protistranou na čo nemal oprávnenie a čo som následne anuloval listom na predsedníctvo SSS/ s nami rozišiel a vystúpil z Aragonitu a založil novú skupinu Speleo Turiec a keďže mal ako podnikateľ peniaze aj tlačiara s grafickým štúdiom pod palcom vydával Jaskyniara po svojej linke ďalej čo sme brali ako zradu preto že sme sa v skupine doslovne poskladali na prvého Jaskyniara čiastkou cez 35 tisíc korún ostatok doplatil Jozef.

V grafickom štúdiu navyše zistili že moja sadzba a grafika robená zadarmo bola vyrobená údajne v chybnom Quarku a tak som do štúdia v Martine chodil ku kopírovaniu Jaskyniara do ich Quarku čo veľmi predražilo celé vydanie čo dával Jožo za vinu samozrejme mne. Môj Quark bol kreknutý nainštalovali mi ho chalani softveráci zo skupiny vtedy sa to legálne nedalo, Quark bol veľmi drahý stál by nás skoro toľko čo vydanie Jaskyniara a tak sa vraj mojou vinou vydanie predražilo a stálo údajných 75 tisíc korún. Ale konšpiračne to mohlo byť aj inak.. a možno nie.

Hodinová sadzba sadzača a grafika bola v štúdiu závratná. Keď som ja podnikal ako sadzač a grafik mohlo sa mi o takej hodinovej sadzbe len snívať. Ja som tú istú robotu robil v porovnaní za bagateľ preto som napokon aj skončil pri tvrdej muklovačke načierno po stavbách za 3 Ečka na hodinu:-) Raz darmo kto nevie svoju prácu predať nezarobí ani na slanú vodu a môže byť poctiví a snažiť sa ako chce. Bez peňazí sme pokračovať vo vydávaní Regionálneho spravodaja Žilinského kraja nemohli. A žobrať od našich členov na jeho tlač nebolo ďalej únosné každí mal čo robiť aby sám v tej dobe prežil.

Práve v tých časoch Aragonit inicioval prvú spoločnú výnimku na prieskum v Žilinskom kraji, keďže sme mali vďaka výnimkovej vojne dobré zázemie na KU ŽP. Tejto výnimke ktorá združovala 7 jaskyniarských skupín nepredpovedal výbor SSS resp. Mgr. Bohuš Kortman úspech. Tvrdil že je to málo pravdepodobné až nemožné také niečo dosiahnúť preto že sa už o to v SSS pokúšali. Hodlali sme poukázať na to že by takto šlo vybaviť aj spoločnú výnimku pre všetky jaskyniarske skupiny na Slovensku čo vedenie SSS vtedy považovalo za absolútny nonsens a tak trochen nám hádzali pri jednaniach o spoločnej krajskej výnimke polienka pod nohy:-) A naša spoločná výnimka v Žilinskom kraji sa stala napokon dobrým precedensom na základe čoho staval nový predseda SSS Peter Holúbek /môj odchovanec, ktorý začal svoju jaskyniarsku kariéru v Malej Fatre. Prijímal som ho do skupiny OS Terchová tuším v roku 1983 / Peťo potom vybavil Spoločnú výnimku pre celú SSS. Vďaka Peťo, ale nezabudni boli sme priekopníkmi.

No a tak som sa po čase okrem krátených výročných správ pokúsil po rokoch opäť začať publikovať v Spravodaji ľahším žánrom z našich zahraničných ciest. No nebyť Mira Kudlu článok v Spravodaji č. 4/2023 by nevyšiel. Bol najprv pridlhý a tak som ho rozdelil na dva samostatné články s tým že ďalšia časť by sa mohla publikovať v niektorom volnejšom čísle Spravodaja v budúcnosti a potom začnem publikovať mapky jednotlivých jaskýň v lome Kraľovany II. Napriek nevôli redakčnej rady napokon našim členom prvý článok radosť spravil aj keď to tisíc jaskyniarov asi moc nezaujímalo čo síce môže vyznieť sebecky, ale našich v Aragonite to potešilo.

A práve za to sme Mirovi Kudlovi v Aragonite vďační. Schytal to ale za nás. Funkciu redaktora však nevzdáva kvôli nám ale kvôli mnohým iným povinnostiam ktoré má v práci a v štúdiu popri zamestnaní. Publikovanie druhej časťi článku sa odkladalo z čísla do čísla a napokon ho redakčná rada zamietla preto že v článku boli jaskyne spomenuté len okrajovo a hodil by sa skôr do ročenky JASKYNE A HORY alebo na sociálne siete na internete. Áno áno publikuj si tie svoje zlátaniny len na tých sociálnych sietiach vždy ma takto odpália a preto túto skostnatenú organizáciu už 20 rokov nemám v obľube.

Keď som argumentoval že sa na vydávanie Spravodaja skladáme aj my členskými príspevkami a práve v roku 2024 sme prispeli SSS do pokladne 20 percentami od našich sponzorov ktorí v rámci 2% daní venovali Aragonitu sumu 2 954 Eur Teda celkom sme prispeli sumou 327 Eur za členské za 25 ľudí plus 583 Eur čo tvorí tých 20% z darov od našich sponzorov čo sa rovná celkom sume 910 Eur.

Je to málo? Je to toľko ako keby v Aragonite zaplatilo členské príspevky 70 ľudí. Samozrejme nikdy predtým sme sa ešte k takémuto štedrému darcovskému príspevku nedostali. Toto bolo po prvýkrát za čo sme veľmi vďační nášmu členovi Jurajovi Ďuríčkovi a jeho úžasnej mame. Spýtal som sa teda predsedu SSS čo nám dáva SSS okrem toho že nám upiera publikovať články v Spravodaji. Vlastní redakčná rada Spravodaj, ktorý každoročne všetci financujeme? Veď členské príspevky sa zdvýhali z 10 E na 15 len kvôli tomu aby sa mohol vydávať Spravodaj SSS. Predseda mi odpísal že máme možnosť každoročne publikovať Správu o činnosti a odoberať Spravodaj a máme aj spoločnú výnimku a ďalšie výhody tým myslel zrejme vstup do sprístupnených jaskýň zadarmo aj recipročne v Čechách a pripomenul že sa môžeme rozhodnúť či budeme platiť členské a budeme členmi alebo nie. No pekné nie? Ak sa nám niečo nepáči nemusíme byť ďalej členmi SSS. Aké povzbudivé:-)

Ďalej píše citujem: "Mali ste už v nedávnej minulosti článok a fotografiu na obálke, ktorá bola tiež predmetom diskusie redakčnej rady, no dali sme ho z úcty k Tebe, ako zaslúženému jaskyniarovi. Prosím zamysli sa nad výpovednou hodnotou článku pre všetkých tisíc jaskyniarov a pokús sa tvoriť články, ktoré zaujmú a nebudú pochybnosti o ich zaradení do Spravodaja"

Peťo nás tiež nezaujme každý článok v Spravodaji a vôbec nám to nevadí. Všetkých predsa nemusí zaujímať nejaká zaprdená diera napríklad v Malej Fatre. Ale pre tých čo v tej diere pracujú to význam isto má. A tak je to zo všetkým. Pre každého je dôležíté to na čom práve robí. Za 20 rokov sme mali publikovaných 6 veľkých fotografií vrámci obálky jednu na Titulnej stránke jednu na druhej strane obálky pri objave Ľudmily a štyri na zadnej stránke obálky Spravodaja. Veď vy v redakčnej rade už dlhodobo odmietate opublikovať na titulnej strane i tie najkrajšie zábery z Ľudmily a tie vyzerajú často omnoho lepšie ako to čo často na obálkach Spravodaja vidíme. Pritom sa nikoho nechcem dotýkať majú právo všetci dostať sa na Titulnú stránku Spravodaja hlavne pri významných objavoch. Pritom som takmer 4x za sebou na speleomítingoch v rokoch 2009, 2010, 2011, 2012, 2013 vo Svite získal cenu diváka práve za fotografickú prezentáciu.

Preto mi nepíš o úcte ani o tom čo by povedalo tisíc jaskyniarov na moje horské i jaskyniarske fotografie a ten článok. Tí jaskyniari o ktorých hovoríš ma na Speleomítingoch vtedy skutočne ocenili a tohoto ocenenia si skutočne vážim omnoho viac ako tých vašich rečí o nejakej úcte pritom ma máte len a len za nepríjemnú triesku pod kožou. Vtedy ma vyvolávali neznámy ľudia zo sály k nášmu fotopanelu a pýtali sa ako tie fotky robím čím fotím čím svietim ako ich upravujem a kedy niečo vydám:-) A vyhľadal ma v dave aj jeden z miestnych Tatranských horalov s prezývkou Namaste a vzdal poklonu a ocenil aj obraz aj výber hudby k jednému z našich horských diafonov. Jeho rodičia ako sám povedal robili v Slovenskej televízii v dokumentárnej oblasti práve v tom istom žánri prírodných horských filmov a preto vie oceniť skutočne dobre pripravený matroš a zladenie dobrého obrazu a zvuku. A práve vtedy aj Zdeno Hochmut inak kritickí a skúpi na pochvaly vo svojom hodnotení Speleomítngu v Spravodaji pochválil Aragonit práve za to zladenie dobre vybratej motivujúcej hudby s obrazom. Práve takéto skúsenosťi boli pre mňa a moju tvorbu skutočne povzbudzujúce, nie tie vaše zásadne odmietavé a ubíjajúce verdikty v redakčnej rade s "čistej úcty" s ktorými sa potýkam už dve desaťročia. To radšej žiadnu úctu ani nespomínaj.

Samozrejme Peťo ani si nespomenul že by som mohol článok prepracovať či upraviť. Dobre beriem pán predseda a článok som teda upravil aj keď z toho zrejme nebudete mať radosť lebo ste sa už rozhodli poslať ma s ním definitívne do kelu. Prepracoval som ho tak, že pri nezmenenom rozsahu je polovica textu o jaskyniach a dotýka sa veľmi konkrétne najnovšieho prieskumu v jaskyni Ľudmila, ktorá práve významne prispela k odkloneniu dialnice D1 z povrchového variantu, ktorý by nielen negatívne zasiahol do krajinárskeho reliéfu Prírodnej pamiatky Kraľoviansky meander, ale poškodil by i viaceré jaskyne a výskyty endemických živočíchov chránených prírodných lokalít, ktoré stáli v ceste povrchovému variantu. Článok tiež podrobnejšie zhŕňa výsledky na dvoch zahraničných lokalitách na Istrii v rokoch 2022 až 2024. K článku dodávam i mapku Priepastného závrtu Speleolit v ktorom pracujeme. Som preto presvedčený že článok môže len spestriť stránky niektorého zo slabších čísle Spravodaja ak bude publikovaný. Je úplne jedno v ktorom čísle a v ktorom roku víde. Tak ako to raz povedal Zdeno Hochmut to čo nie je napísané a publikované ako by ani nebolo a neexistovalo.

Tak že som presvedčený že ten článok nikoho z tých 1000 jaskyniarov neurazí a nepohorší a nie je nám tam ani moc čo závidieť alebo áno? Jaskyňa Ľudmila dosiahla zameranú dĺžku 300 metrov, pre nás doma veľký úspech ale pre vás nič moc takých jaskýň je na slovensku ako maku. Dá za ten článok niekto Spravodaju pokutu? Zníži článok jeho úroveň? Potrestá nás nejaká Svetová speleologická asociácia? Nedostaneme preto Nobelovku za odborné články v speleológii? Alebo SSS niekto stopne dotácie? Spadne tým eticko odborná a funkčná hodnota Spravodaja? Nemyslím si to. Článok aj jeho krajinárske horské fotografie môžu mnohých aj inšpirovať ako som mnohých inšpiroval fotografiami práve na Speleomítingoch na tých niekoľkých málo Speleomítingoch na ktorých som sa aktívne zúčastil aj kvôli obhajobe nášho objavu jaskyne Ľudmila v lome Kraľovany II. a práve pre mnohé podobné ataky sa už na spoločenských akciách SSS a rozšírených zasadnutiach predsedníctva radšej neúčastním. Pokoj a pohoda sú mi cennejšie. Šikany v SSS už mám dosť.

Ešte k tej publikačnej činnosti. 12. mája v roku 2018 sme pozvali na EKODEŇ s gulášom na jazero Jozefa Harániho aby sme ho poprosili či by Aragonitu nevydal jedno číslo Jaskyniara. Na akcii ktorú som sponzoroval sa zúčastnilo vyše 40 ľudí, šlo doposiaľ o jednu z najväčších našich spoločenských akcií v lome. Jožo prišiel s manželkou a deťmi. Atmosféra bola veľmi priateľská.

Dá sa povedať že sme sa s Jozefom dohodli s tým že do 10 jubilejného čísla JASKYE A HORY potrebuje od nás pár článkou a potom by sa to vydanie pre nás realizovalo. Dokonca som dostal možnosť grafiku článkou spraviť podľa vlastného návrhu. Ponúkol som až štyri články. No šli do tlače len tri pre množstvo článkou ktoré sa napokon pozbierali. Dostali sme foto na obálku i na zadnú stránku obálky. Vyšli články pod názvami Takmer 1000 metrov do mínus /Retrospektývny pohľad na Slovenský hydrologický rekord v Malej Fatre/- článok ktorý nikdy nevyšiel v Spravodaji SSS a tak som ho mohol publikovať rozšírený, Jaskyniarsky Ekodeň v lome Kraľovany a 10 výročie objavu jaskyne Ľudmila a kaleidoskopický článok Dialničný tunel Korbelka, jaskyňa Ľudmila a 5 výjazdov JS Aragonit na Istriu 2017 plus dvojstranu jaskyniarského humoru.

Zabrali sme v jubilejnom čísle 69 strán z 214-stich no počas prípravy grafiky článkou sme sa s Jožom posekali komunikovali sme cez počítače na diaľku čo bolo dosť náročné. A ja už som nemal program v ktorom by som články vysádzal tak som posielal návrhy vyrobené a vystrihnuté z programu pre fotoknihy. Atmosféra bola dusná kvôli termínu vydania a mojej pre Jožovho sadzača zložitej grafike posledného z článkou. Len odoslať 166 príloh z toho 144 foto plus 33 dvojstrán návrhov dalo poriadne zabrať. Na popisky už neboli nervy:-) Vydanie som podporil 100 Eurami ešte pred prípravnými komunikačnými nervákmi. Skončil som komunikáciu s tým že nech to teda nepublikujú, keď je to taký veľký problém.

No napokon to tam hodili. Medzi účastníkmi na našich akciách na Istrii bol článok o našich výjazdoch veľmi cenený a prídel čo sme dostali od Joža šiel na dračku aj medzi Chorvátskymi jaskyniarmi i jaskyniarmi zo Slovinska a Nemecka. Od Chorvatov som dostal na oplátku niekoľko ročníkov ich domáceho periodika a nemecký speleológovia, ktorí často navštevujú Silvia a ktorým sa naše články a fotografie z Istrijského krasu veľmi páčili mi posielali viac ako rok z Nemecka svoje speleologické tlačoviny. Dorazilo aj pár povzbudivých emailov a telefonátov čo urobí človeku vždy radosť. Len Ľudo Varecha ktorého som v areáli Jamy Barednine na Istrii v roku 2018 nečakane stretol takmer po tridsiatich rokoch, ťažko zahorekoval že toľko fotografií to že ani Boh nevidel v jednom článku:-) No jeho manželka zasa pohotovo zakontrovala, že však sú všetky pekné:-) Tými fotografiami som chcel navodiť atmosféru ktorá na našich zahraničných tripoch vládne. Je to krásna spomienka na všetkých tých úžasných ľudí našich i domácich jaskyniarov a moravských jaskyniarov zo skupiny DAGMAR čo tam boli spolu s nami a prežívali tie nádherné letné nízkonákladové dobrodružstvá.

Ľudo Varecha a Paľo Raichel alias Bublina boli vždy frekventovanými a vďačnými hrdinami mojich groteskných humoristických speleopoviedok ktoré boli v starých časoch redaktorovania Joža Hlaváča v osemdesiatych rokoch pravidelne publikované a pobavili ako sa mi zdôverili viacerí. A nielen pobavili ale aj vytiahli často i z tej najhoršej nálady a dezilúzie až do nepríčetného veselia... Spomínam ako ma vtedy v skupine OS Terchová tepal a deptal Paľo Pokrievka st. že ten môj kreslený humor aj tak nieje pre skupinu žiadnym prínosom:-) A v zápätí na to na jednom Valnom zhromaždení som prevzal z rúk Joža Hlaváča ocenenie od SSS práve za tvorbu kresleného speleohumoru:-) A 31. 4. 1992 Slovenské Múzeum ochrany prírody a jaskyniarstva s iniciativy vtedajšieho riditeľa múzea Ing. Marcela Lalkoviča dokonca mne bezvýznamnému ousiderovi spelológie uskutočnilo Autorskú výstavu grafik a karikatúr v Liptovskom Mikuláši. Aj tak sa dalo a bolo možné reprezentovať Terchovskú skupinu, ktorá pod týmto názvom existovala až do roku 1992.

No reprezentovali sme aj našim objavom 128 m dlhej Terchovskej uličky v obrovskej a rozľahlej vtedy 19 km dlhej Stratenskej jaskyni. Objav sa uskutočnil 12. decembra 1982 po tom čo som v Terchovskej skupine zorganizoval prvú akciu do tejto úžasnej vtedy najväčšej a najdlhšej jaskyne na Slovensku. Túto pre nás dôležitú udalosť som popísal vo faktografickej humoristicko-beletristickej šuflíkovej písačke Desať akcií v Stratenskej jaskyni. (Členovia OS Terchová E. Piovarči, M. Piovarči, M. Straská, Š. Kuna, D. Tomaň, V. Černák a manželia Brandejskovci z OS Blatnica) A ani jeden z nás nebol z Terchovej. V Terchovej vtedy aktívne fungovali spolu s Adamom Vallom len bratia Jano a Štefan Muchovci. V jaskyni nás vtedy sprevádzali Viktor Daniel a Miroslav Košík. Hneď na druhú akciu v Stratenskej jaskyni (14.4. 1983) sme prehovorili aj bratov Muchovcov a nešlo o hociakú akciu rozhodli sme sa v jaskyni bivakovať. Vyrazili sme oduševnene o deň skôr a keďže bola jaskyniarska základňa v Stratenej zamknutá bivakovali sme v lese a do rána sme zapadli snehom. Šlo o 12 člennú výpravu a rozhodli sme sa hodiť ďalší bivak v odľahlejšej časti jaskyne pri Stalogmitovom jazierku až za Rozprávkovým dómom. Hoci nás domáci od tohoto činu odhovárali my sme boli odhodlaní to dobrodružstvo v takejto obrovskej jaskyni zažiť. Bol to tvrdý a kondične náročný ale nezabudnuteľný zážitok. Na tejto pamätnej akcii nás doprevádzal domáci jaskyniar Palo Balážik, ktorý s nami napokon prežíval v jaskyni mnohé ďalšie náročné otrasnícke akcie.(E. Piovarči, M. Piovarči, J. Mucha, Š. Mucha, S. Piovarčiova, V. Černák, P. Raichel a jeho 5 vetchých Bublinom naverbovaných grinhornov ktorých mená som nezaznamenal) Počas ďalších našich akcií sme boli veľmi blízko ku skutočne veľkému objavu Šikmej priepaste na Konci Kryštálovej chodby. Bola to naša pita akcia v jaskyni ktorá sa uskutočnila 3. 12. 83 (E. Piovarči, M. Piovarči, M. Hanus, J. Klaskeň Š. Kuna, I. Adamko, P. Balážik) Prekopávali sme sa na viacerých akciách cez zapieskovaný sifón na konci Kryštálky. Boli sme v jaskyni už 18 hodín a zbesilo sme kopali preto že strop už stúpal nahor. Šli sme na poslednú eneriu posledný čaj uvarený z kaluže. K veľkému objavu nám chýbal meter. No boli seme takmer bez svetla aj fyzickej energie a už 24 hodín v jaskyni a museli sme myslieť aj na 2 hodinový spatočný pochod z jaskyne von s potom hodinu k základni a nemohli sme vtedy ani neísť v pondelok do roboty za to by bolo Áčko a tak o týždeň mali na konte pár stometrový objav pražáci. A nasledovali ďalšie početné malofatranské výpravy do tejto mega jaskyne...

S Adam Vallom som sa spoznal na akciách vo Vrátnej doline už v roku 1978. Už vtedy vo Varíne fungovala naša amatérska jaskyniarska skupina Mínotaurus, ktorá po roku 1980 posilnila Terchovskú skupinu. Objav Terchovskej uličky bol pre nás prvým a na dlhé roky posledným euforickým zážitkom z objavu nových väčších podzemných priestorov. Až po dlhých 26 rokoch sa nám podobná vec stala druhýkrát a to po objave jaskyne Ľudmila v roku 2008. Terchovskou uličkou ktorá sa jagala ako krištálová klenotnica sme mohli bežať na nanše pomery širokou a vysokou chodbou - veľkým priestorom celých predlhých 120 metrov kým nás strop nepribil opäť tesne k sedimentom. V Ľudmile sa takto doslovne utekať objavenou veľkou chodbou nedalo, bolo treba sa opatrne súkať pomedzi kváple aby sme ich neponičili a sem tam sa postaviť a urobiť aj pár krokov a opäť ísť do kolien a plaziť sa popod nádheru s kvápľov a toto si zatiaľ nikde inde v krasovo chudobnej Malej Fatre neužijete.

Iba raz sa v Terchovej prihodilo, keď sa zrodil po roku 2004 po tom čo sme založili Argonit úžasný a legendárny Ondrejov výrok "Tristo metrich sme beželi" keď Terchovci "objavili" v Medveďej II. ako sa domnievali nové priestory. Nebolo to 300 metrych ale len 30 metrov chodby, ktorú sme objavili dávno pred nimi ešte v ére Adama Vallu keď sme v jednu marazivú nedeľu prenikli pod Zbojníckou pivnicou za úzku Veternú puklinu do nových priestorov do Dómiku na konci. Zamerali sme tam vtedy 30 m nových priestorov a publikovali sme okrem článku v Spravodaji i mapu jaskyne s týmito priestormi. (E. Piovarči, M. Piovarči, Š. Kuna) V ten deň sme stretli v hlbokom snehu na povrchu nad jaskyňou bratov Muchovcov ktorí šli na povrchový prieskum. A v takom mraze sa im do jaskyne s nami moc nechcelo. Škoda že s nami vtedy do jaskyne nešli. Boli by si terchovci ušetrili grotesku a sklamanie. Ale veselie to bolo poriadne a zrejme aj stálo za to...

Keby v Terchovej čítali staršie Spravodaje neboli by burcovali celú SSS a jej predsedu Bohuša Kortmana ktorý do Terchovej aj pricestoval, že majú v Medvedej dvojke 300 metrový objav. Objav sa už zapíjal v Plechovom Jánošíku. Chlapi už mali dosť pod čapicou keď mi priamo z krčmi volali a víťazoslávne oznámili veľký objav. Chlapi už boli riadne popití a veselie trvalo už skoro týždeň. A keď z toho vytriezveli a vysvetlil som im keď som sa dozvedel podrobnosti o tom v ktorých miestach došlo k objavu že nejde o objav, nechceli mi veriť že v tých priestochoch ktoré popisujú sme už pred rokmi boli. Ondrej mi povedal nech je mu zem ľahká veď že by tam ani žaba neprešla, nieto ešte my. Vysvetlil som mu že medzičasom Varínci poruchu prisypali pri kopaní iného výkopu preto sa im zdalo že tam ešte pred nimi nikto nebol.

A keď vytriezveli a znovu naliezli do "objavu" povedal mi Miro Fondrk že som mal pravdu, lebo že našli na konci tej "objavenej" chodby zasintrované kladivo a lano, ktoré tam ostalo po našich snahách prebiť sa ďalej. Dokonca tam po nás robili aj Pokrievkovci. Varínci sa potom práve tadiaľ prekopali do Krivánsjkej rizne a teda von z jaskyne ktorá tak dosiahla celkovú dĺžku 200 metrov tak že ani vo sne by v nej nikto nemohol bežať tých 300 metrov:-)

Keď sme my publikovali našu mapu mala jaskyňa dúlžu okolo 160 metrov. Tak že odvtedy sa traduje v Malofatranských kuloároch keď sa spomenie nejaký náš krátkometrážny objav ten slávny Ondrejov írečitý radostný výrok "300 metrych sme beželi" My sme teda už tiež raz bežali ale ešte v časoch dávno pred týmto radostným výrokom, ale len tých 120 metrov v nami objavenej Terchovskej uličke v monumentálnej Stratenskej jaskyni. V takej jaskyni však bol takýto objav len kvapku v mori:-) V Malej Fatre sa nám to žiaľ už nepodarilo zopakovať. Preto nás tak ťažko a dlho v tomto malofatranskom krase gniavila frustrácia, čo sa zmenilo až po objave jaskyne Ľudmila len sme ešte netušili na aké problémy sme si týmto objavom v Malej Fatre v SSS zavarili. Povrávalo sa vtedy v kuloároch že tú jaskyňu aj tak Aragonitu nenechajú napokon sme si právo na prieskum uhájili a na uzemí lomu Kraľovany II máme právo robiť samostatný autonómny prieskum.

A keď tu už vyššie bola spomenutá Mesačná šachta Nedávno odznela na YOTUBE dobrá vídeoprednáška od českého jaskyniara Ing. Waltera Pavliša o tejto šteklivej a fascinujúcej Československej záhade. Mesačná šachta aj po rokoch neustále rezonuje medzi bádateľmi i jaskyniarmi. Pekná a podnetná prednáška ma zaujala natoľko že do reakcii na ňu som pridal pár svojich postrehov. https://www.youtube.com/watch?v=OkqH2wpXSQg

Stále si stojím za názorom že Dr. Tonyho Horáka v USA vysoko pravdepodobne niekto účelovo úkoloval publikovaním tohoto príbehu. Nielen preto že v jeho rodine v USA boli sami armaďáci, ktorí sa obšmietali okolo vojenských základní a pracovali aj okolo prísne utajovaného projektu Manhatan, ale aj preto že sám Horák o sebe píše že bol 2 roky po vojne vo funkcii povereníka Československej vlády pre baníctvo. Nemohol by to robiť ak by kolaboroval s fašistami. Ako kolaborant by zdrhol na západ iste hneď po vojne. No on do zahraničia ušiel až potom čo v Československu vyhrali voľby komunisti.

Horák mal preto dosť času - celé 2 roky a aj dobré podmienky svoj objav sprístupniť demokratickému svetu a vede. Ak bol povereníkom vlády mal pre to ideálne podmienky i keby povereníkom nebol a životopis si vymyslel. A on ako sám tvrdí o tomto objave nepovedal nič ani vlastnej manželke ba ani Jurekovi druhovi v boji až kým to nepublikoval v odbornom speleologickom časopise National Speleological Society News v roku 1965. Záhadne mlčal o svojom bezperecedentnom objave celých 25 rokov? Kto by dokázal mlčať tak dlho? Iba ak mlčal preto, že v tom čase ani on nič o Mesačnej šachte ani len lnetušil. Preto predpokladám že tento príbeh si u neho niekto v USA musel objednať. A dôvodou mohlo byť viac.

Približne v rovnakom období vznikla a zničoho nič sa objavila ďalšia novodobá folklórna záhada o sklenených tuneloch v Babej hore na Poľsko-slovenskom pomedzí prerozprávaná profesorom Pajakom z Polska, ktorý mal tento príbeh od nejakého Vincentyho. Oba príbehy majú nápadne spoločný kontext v mnohých aspektoch. V oboch prípadoch ide o záhadné technologické objekty v podzemí. Tajomstvá jaskýň sa dedia z otca na syna u Slávka na dcéri. Obe jaskyne sú vždy zamaskované a poloha je tajená. Oba príbehy sa objavujú v rovnakom čase z ničoho nič práve v povojnovom období keď sa rozbieha studená vojna a mohutný bóóm okolo UFO - záhadných lietjúcich tanierov. Písal som o tom podrobnejšie v Jaskyniarovi 2007.

Pod Babaou horov mali byť velké tunele zo sklovitým povrchom v ktorých lietali UFÁ. Dodnes ich nikto neobjavil tak ako sa márne pátra aj po Mesačnej šachte. No ale podľa štatistýk sa to všetko okolo UFO odštartovalo práve v USA. Prvé slávne Kenetovo pozorovanie, prvá havária UFO, prvý zazanamený a dokumentovaný únos do UFO, tradujú sa tam prvé ufónske základne v Dulce objavujú sa tam prvýkrát muži v čiernom, čierne neoznačené helikoptéry zabitý odkrvený dobytok po celom stredozápade USA, Astronauti USA nafotili ako prvý UFO na Mesiaci, V USA sa objavil prvý vyoperovaný mimoňský implantát, objavuje sa tam dokonca aj film z pitvy mimozemšťana. A vláda USA tam údjne spravila nejakú dohodu z mimozemšťami. Robil sa tam údajne reinžiniering UFO lodí. UFO má svoje technologické vývojové fazy s výraznou radiačnou stopou. Dokonca sa okrem Horákovho denníka objavili v USA aj Birdové zápisky samozrejme až po jeho smrti kde údajne píše o tom ako sa pri prelete jedného z pólov dostal lietadlom do dutozeme a kominikoval tam s vyspelou civilizáciou ktorá disponovala antigravitačnými strojmi a vystríhala pozemšťanov pred použitím jadrových zbraní. Za železnou oponov sa nám o takýchto udalostiach mohlo len snívať. Celkom nič sa nedialo. Až sme to tým američanom závideli:-) Sem tam sme niečo videli na oblohe. Nie je to divné? Že práve v USA tisíce ľudí fotia a filmujú UFÁ na oblohe nad svojími mestami?

A navyše Ted Phillips ktorý bol v roku 2001 na Slovensku a tri mesiace pátral podľa Horákových inštrukcií po jaskyni, ju napokon ako tvrdí našiel a zostúpil chodbou 200 metrov do jaskne kde narazil údajne na zával za ktorým chodba pokračovala nebolo však bezpečné postupovať za zával. Ted sa chcel vrátiť do jaskyne v roku 2002 no napokon ako som počul v prednáške pána Pavliša Ted ponúkal predaj súradníc jaskyne za 200 tisíc dolárov. No nekúp to:-) Je zaujímavé prečo to od neho nekúpili USA tajné služby. USA armáda už mala na Slovensku vo váhľade dve vojenské letiská Kuchyňu aj Sliač a neznáma technologická inovácia ktorú by mohla predstavovať Mesačná šachta by im určite bodla nie? Ten však ponúka súradnice bádateľom a jaskyniarom prečo nie USA rozviedke? No preto nie že tí by isto nekúpili niečo čo sami vyprodukovali a vymysleli

Ale poznáte ten prípad s pitvou mimozemšťana chlapíci čo to natočili priznali napokon v roku 2018 podvrh no dovtedy na tomto matroši úžasne zbohatli napríklad aj pri predaji práv na tento film rôznym tekevíznym spoločnostiam. A držali basu veľmi dlho aj s podporov vedcov ktorí potvrdili že Kodak film na ktorom bola pitva natočená bol vyrobený v období Roswelského incidentu. Neverím že rovnako ako Horák aj títo neboli zaúkolovaní armádnou rozviedkov, ktorá to odštartovala pri Roswely a mohla takto veľmi dobre kryť svoje nové technológie i neskoršie nezákonné experimenty na vlastných obyvateľoch a zároveň zastrašiť Rusko novými technoló-giami získanými údajným reinžinieringom havarovaného UFO.

Musím napokon vypublikovať veci ktoré si každý pátrač necháva ako tronfy pre seba kvôli náskoku v pátraní keď sme ešte dúfali že Mesačná šachta skutočne existuje:-) My sme v teréne v oblasti Liptovskej Tepličky patrali na požiadanie Ivana Mackerleho ešte za komančov a tiež sme úzko spolupracovali a spoločne analyzovali celú záhadu. Oboch pražských záhadárov. Mackerleho a Brumlíka som pozval do Varína v rámci ich prednáškového turné po Slovensku. V rodnej obnci som pre nich sprostredkoval niekoľko prednášok s premietaním filmov pre občanov obce. K sérii prednášok som im kreslil i propagačné plagáty:-) A tak sme spolu strávili v našej drevenici vo Varíne pri vášnivých debatách o záhadách všeobecne i o Mesačnej jaskyni niekoľko dlhých plodných večerov a boli sme neustále v korešpodenčnom spojení pekných pár rokov.

Celkom sme uskutočnili tri väčšie pátracie akcie v teréne dve v oblasti byvlého vojenskéhu územia v Levočských vrchoch, kde sme dokonca boli aj s filmovým štábom tuším z Jojky a robili sme prieskum údajného nemeckého bunkra z ktorého sa napokon vyklula stavba pre ustajnenie zvirat. Emil Jelínek vtedy robil prieskum lokality detektorom kovov a podľa nájdených mincí z prvej Československej republiky sme datovali objekt do predvojnového obdobia tak že nemohlo ísť v žiadnom prípade o nemecké vojenské zariadenie. Predpokladyli sme že ak by tu šlo o Československú armádu, zariadenie by mohlo slúžiť na ustajnenie koní alebo iných chovných zvierat. Napokon sme sa od RNDr. Pavlarčíka dozvedeli že šlo skutočne o ustajnenie kráv a teda šlo o starú mliekareň. Druhú akciu v oblasti sme uskutočnili s filmármi z jednej východoslovenskej reklamnej agentúry ktorá mienila natočiť podla legendy o Mesačnej šachte celovečerný scifi film a hľadali pre točenie vhodné prírodné prostredie a jaskyne. Doteraz všek nevieme o tom že by niekto taký film skutočne ntočil. Vôbev prvú našu pátraciu akciu sme uskutočnili v oblasti Liptovskej Tepličky, kde sme pátrali po bačovi Slávkovi a vojenských operáciach počas SNP. Vyššie publikovaná perovka bola vyhotovená podľa mojho tuškou kresleného návrhu mojim dobrým priatelom akademickým maliarom Stanom Lajdom zo Žiliny.

Záverečná štatistika členov, čakateľov a priaznivcov JS Aragonit v počte odpracovaných akcií: Marian Hýll /1/, Maťo Kanáš /2/, Roald Tretiník /2/, Sára Puškášová /3/, Erika Koudelková /3/, Ján Litvík /3/, Juraj Ďuríček /3/, Mária Piovarčiova /3/, Magdaléna Puškašova /6/, Jakub Pinčiar /7/, Vladimír Tomka /7/, Peter Grochal /7/, Viktória Vaceková /7/, Ján Vacek /7/, Jakub Vacek /7/, Miroslav Vacek /7/, Anička Vaceková /7/ Peter Kozoň /8/, František Vacek /9/, Vladimír Kostka /12/, Martin Hulla /22/, Peter Lauko /22/, Marián Piovarči, /33/, Eduard Piovarči /56/

Eduard Piovarči vedúci JS ARAGONIT

Výstup od sondy k povrchu