Prvé dve speleoturistické zahraničné túlačky JS Aragonit v roku 2022
19. V spodnom sedle pod Mangartom Foto: Jakub Vacek(foto po 3 kusy v poradí 1.2.3. pod seba uložiť vpravo alebo vľavo na stránku tak ako pri správe o
PRVÉ DVE SPELEOTURISTICKÉ ZAHRANIČNÉ TÚLAČKY JASKYNIARSKEJ SKUPINY ARAGONIT V ROKU 2022
Eduard Piovarči
V letných mesiacoch roku 2022 sme po dvojročnej covidovej katastrofe zorganizovali tri mimoriadne vydarené zahraničné jazdy okrem Chorvátska i do Julských a Talianských Álp. Tradične sa tieto akcie rodili neľahko. Do ich podpory a realizácie som okrem svojich nákladov investoval 1000 Eur. Ale stálo to za to, pretože zahraničnému dobrodružstvu sa skutočne nič nevyrovná. Je to ako čerešnička na torte celoročného snaženia v pustatinách našich malofatranských krasových končín a oslobodenie sa od dnešnej strastiplnej reality globálnych hrozieb všetkého druhu.
Pre mňa osobne to bol lov horskej fotografie, úžasných zážitkov a splnenie jedného zo snov, zafotografovať si v slávnom a malebnom Monte di Funes nad Santa Magdalénou s úžasnou panorámou 3000 m vysokých strmých horských štítov skupiny Puez Odlle.Na Istrii na nás čakali len ťažké kopáčske akcie v bahne a blate zatiaľ bez výraznejších postupov, no dúfame, že k objavom môže dôjsť v ďalších rokoch ak nás nezastaví nejaký nový globálny šimel.
Prvá 8 členná výprava vyrazila za hranice v dvoch motorových vozidláchv dňoch od 2.6. do 12. 6. 2022. (E. Piovarči, J. Litvík, S. Bárdy, M. Kanaš,T. Hulla, M. Húlla, S. Piovarčiová, M. Haviar). Vyrazili sme do daždivého búrkového počasia. Preto sme ani nedúfali, že sa nám v horách podarí niečo uskutočniť. No po bivaku v Kranjskej Gore sa zázračne vyčasilo, čo sa nám stalo už viackrát. V Julinkách sme z Talianskej strany opáčili horské jazero di Fusine Superiore s nádhernou panorámou masívnych strmých stien Mangartu 2679 m n.m., ktorý bol našim ďalším cieľom, ale cesta pod Mangart bola ešte v uzávere. Zato z osady Strmec pod Mangartom sme zaznamenali v tisícmetrovej skalnej stene skalného hrebeňa, tiahnúceho sa od Jalovca, veľký monumentály čierno-čierny otvor. Prieskum možný dronom a lezením. Námet pre budúce akcie. Tento objav som však urobil až doma pri spracovaní fotografií.
V náhradnom programe sme robili prieskum v podzemí pevnosti Ford Kluže a Ford Herman a v 30 m hlbokom tesnom kaňone Korytnice. Pod pevnosťami sú rozsiahle štôlne. Chlapov som odtiaľ nemohol dostať. Po noci v campe Soča sme otužovali vo vyústení Veľkých korýt a prešmejdili sme všetky zákutia kaňonu. Po presune cez horské sedlo Vršič (1610 mn.m.) sme jazdili do Kranskej Gory. Odtiaľ jucháme na Mojstranu a po výšlape k druhému vodopádu nad Perečníkom v oblasti Triglavu sme sa večer presunuli do campu na Bohinskom jazere. Počasie v horách vyšlo aj na tretí deň. Úžasné a neopakovateľné ráno na jazere, slnenie, kúpanie, či cesta lanovkou 1300 metrov nad jazero na Riadovlicu (1880 mn.m.) bola nezabudnuteľným zážitkom s dych berúcimi výhľadmi nielen na jazero, ale aj k masívnym hrebeňom okolo Triglavu. Po malej vzbure časti mančaftu, ktorý sa už videl na morskom pobreží v pohodlí civilizácie, sme ešte absolvovali kúpanie a plavbu na paddleboarde na ostrov s kláštorom na jazere Bled a fotenie jazera po rýchlom výstupe na jednu z výšin. Večer sme napokon dorazili na základňu pri Jame Baredine, kde nás už čakala ďalšia 10 členná časť výpravy, ktorá dorazila na troch autách pred nami. (M. Puškášová, A. Piovarčiová, Nikolas Žačik, M. Piovarčiová, J. Zjavko, Slávka Srholcová, Táňa a Vivien Klopstockové s priateľom). 18-členná výprava na Baredine poly, tak to tu už dlho nebolo. Na základni vládla veselá a srdečná atmosféra ale v nasledujúci deň zapršalo na celých 24 hodín, čo je na Istrii takmer nevídané. A tak kúrime v krbe, sušíme kombinézy po prvom krátkom prieskume a všetci svorne oddychujeme a popíjame Kapitána Bleka a iné vyberané liehoviny. Večer je dokonca pred základňou malá ale vydarená diskotéka.
No potom sa už intenzívne pracovalo na lokalite Jamy Baredine. Drevené rebríky v priepastnom závrte Speleolit vydržali zimu a tak sme sa pustili do ťažby ílovej zátky. Ťahanie vedier však bolo komplikované. Vedrá sa prepriahali na kovovom rošte v hĺbke 10 metrov. Kladky sa zadrhávali ílom. Na dvoch prípravných ranných akciách sme vystrojovali priepastku, odčerpávali vodu zo sifónu a až po prieskumnom kopaní sme počas ďalších dvoch akcií z priepasti vyťahali prvých 125 vedier ťažkého mazlavého ílu. Pracovalo sa vždy ráno od siedmej do jedenástej, pretože potom sa začínal speleolezecký výcvik klientov domácej jaskyniarskej skupiny Proteus. K práci sme sa vracali potom ešte večer po návrate od pobrežia. Zvyčajne sa pracovalo do polnoci. Zakopali sme ryhu do dna sifónu hlbokú 1 m. Tu sa zdalo, že sme narazili na skalné dno, ale nebolo to tak. Bol to pačok, ktorý bol naliaty na dno pri murovaní skalnej klenby nad priepasťou v roku 2009.
V predposlednom dni nášho pobytu na slnečnej Istrii sme uskutočnili tradičný výjazd k 50 km vzdialenej Juránskej jaskyni. Hoci pred monumentálnym portálom sa šmýkalo a bolo blatisto, dolu bolo sucho aké sme tu ešte nezažili. Zima tu bola suchá. Pracovalo sa veľmi dobre. Na hrote čelbili Tomáš a Martin Hullovci. Prehlbovali sme aj ryhu výkopu. Vyťahali sme 40 prepraviek a mali sme tej ťahačky tak akurát... Je to tu nadlho, ale my to nevzdáme. Podobných akcií tu bude potrebné uskutočniť ešte veľa, ale možno ani nie..... Dovolenka bola hektická, akcie nahustené, ale zvládli sme to s prehľadom. Štyri autá v posledný deň vyrazili na Slovensko čo najkratšími cestami. Len trojica Piovarči, Bardy a Haviar s Dustrom sme dali dobrodružnejšiu jazdu a juchali sme cez hory, cez doly, cez Tolmínske more, kde sme sa príjemne schladili v tyrkysových vodách, cez vodácky Camp Trnovo s vysutým mostom nad úchvatnou horskou riekou Sočou, so zastávkou pod mohutným 108 metrovým vodopádom Boka, cez Vršič a Kranjsku Goru. Úžasná záverečná jazda s fotením v nádherných slnkom zaliatých Julinkách, skrátka malebný a dobrodružný dojazd domov na nudné upršané Slovensko zabalené do strachov z neistej budúcnosti. Dustra bez nehody od mora odšoféroval Martin Haviar, za čo mu aj touto cestou ďakujem.
Druhá akcia v poradí, rovnako ťažko vyskladaná, sa uskutočnila v termíne od 7. 7. do 17. 7. 2022. Len tak tak som dal po maratóne telefonovania a presviedčania dohromady sedemčlennú posádku pre ďalšie horské dobrodružstvo v Talianských Alpách a Julinkách. Vždy je to poriadny nervák vyskladať to dokopy. Ľudia sľúbia, potom na poslednú chvíľu odskočia. Pár skalných sklamalo. Dokonca nám jedno auto vypadlo týždeň pred plánovaným odchodom a nájsť náhradu bol doslovne horor do poslednej chvíle. Ale podarilo sa. Dcéra Magda napokon prehovorila kámoša Jožka Zjavku a náš výjazd bol zachránený. Inak by traja členovia OS Veľká Fatra nemali ako s nami vyraziť. Na Istriu však dva dni po nás vyrazilo aj tretie auto, šoférované staršou dcérou Magdou a vnučkou Sárkou a jej priateľom a mojou manželkou Majkou. Oni však jazdili najkratšou cestou k moru.
My sme po jazde cez Rakúsko večer na bivaku v Kranjskej Gore opäť tŕpli, či nám vyjde počasie. Predpovede neboli najoptimistickejšie, samé búrky. V pláne bola jazda do Talianska, konkrétne do Južného Tirolska, k malebnému údoliu s vyhľadávanou horskou destináciou nad Santa Magdalénou. V osádke Jožovho auta sme mali troch členov OS Veľká Fatra, Fera a Zuzanu Vacekových so synom Jakubom. Úplných nováčikov v cestovaní za hranice všedných dní. Duster šoféroval Peťo Lauko a ako bludný Holanďan som vedľa neho sedel ja ako navigátor s cestovnýmimapami na kolenách a na zadnom sedadle pohodlne polihoval náš kontraktovaný čelbár Martin Hulla. Ráno nám napokon napodiv počasie opäť vyšlo. Nováčikom ukazujeme Zelenč a zastavujeme sa na famóznom jazere di Fusine Superiore, chceli sme tam raňajkovať ale bolo skoro a slnko sa ešte nevyhuplo spoza hrebeňa. Pred nami bola dlhá cesta a tak sme radšej juchali po Rakúskej strane najprv cez Tarvisio do Arnoldsteinu a niekde pri Hermagore sme našli pekné slnečné odpočívadlo s podnetným výhľadom do diaľav k masívu Coglias. Potom sme frčali cez Tirolské Korutánsko a naivne som si myslel, najkratšou trasou cez Leiten do Sillianu a San Candida.
No už nikdy viac touto cestou. Úzka kľukatá s častými prácami na ceste s okľukami a semafórmi, kde sme nazbierali niekoľkohodinové zdržanie. Konečne sme sa preštrikovali k cieľu do Tesida, kde sme odbočili k Santa Magdaléne. Samozrejme dorazili sme tam vo veľkom očakávaní a ideme si oči vyočiť a krky vykrútiť. Okolo nás len samé holé nezáživné zelené kopce, žiadny žiarivý skalný horizont plný strmých štítov. Nikde nič. V blízkej reštaurácii sa na nás šéfka firmy potmehúdsky usmiala, pretože dobre vedela o čo ide. Vysvetlila, že existujú dve Santa Magdalény a tá ktorú hľadáme je o 60 km ďalej na juh pri Brixene. Totiž aby bolo toto údolíčko navštevovanejšie, dali majitelia chát do Google mapy úžasné fotografie magického horizontu z tej preslávenejšej druhej Santa Magdalény, preto som nenašiel na mape tú pravú destináciu a nechal som sa nachytať. Toto zistenie ma pekne vyviedlo z rovnováhy, lebo keď dorazíme do tej správnej destinácie, budem mať už len málo času na fotenie.
Obednú prestávku preto rušíme a zbiehame späť do Tesida a cez San Lorenzo do Brixenu. Cesta je však plná aut a pomalá, no napokon sme sa okolo tretej predsa len preštrikovali hustou premávkou do San Pietra. Už už som si myslel že, sa ženiem len za nejakou ilúziou, vidinou a snom, keď sa odrazu spoza nudného zeleného horizontu fádnych lesných porastov oblých zelených chrbátov na moment zaskvela mohutná, doslovne monumentálna kolmá stena vysokého štítu hory a opäť zmizla, ako nejaký prízrak či zjavenie. Srdce mi zaplesalo. Je to ono, sme tu... A údolie sa pred nami odrazu otvorilo a zaskvelo na tmavomodrom pozadí oblohy v celej svojej priamo nadprirodzenej nádhere. Ani sa mi nesnívalo, že sa mi napokon podarí k tejto nádhere dostať.
Prvým problémom je tu ale parkovanie. Všetko je plné. Robím výsadok len s fotoaparátmi až v hornej časti Santa Magdalény keď sa výhľady už dosť sploštili a ostatní jazdili ďalej nahor k poslednej chate – pizzérii k neskorej obednej prestávke, kde je posledná možnosť parkovať. Behám čo to dá a fotím, stráne sú tu strmé. Zaberačka. Ak chcem nafotiť viac a z iných perspektív potrebujem auto. Mám na to len toto neskoré poobedie. Privolávam auto a napokon sme zajazdili aj vyššie po ceste Via Zanser, bližšie pod štíty ku chate Malga Zannes. Ohurujúce. Samozrejme celý čas som fotil ako besný. Pre mňa neuveriteľné a úchvatné mesačné hory práve bol na oblohe tesne nad štítmi dorastajúci kotúč mesiaca. Úžasné a neskutočné až rozprávkové hory a motivujúce malebné prostredie. Ako na inej planéte, ako na filmárskej Pandore. Skrátka, bol som naplnený úžasom. Neuveriteľné kopce, chcel som tam prenocovať a urobiť túru, ale napokon sme sa museli držať plánu. Nemali sme kde prespať. Nepoznali sme miestne pomery. Všetko bolo všade obsadené a to sme ešte netušili aký je tu nocľah drahý. Urobili sme aspoň malú vychádzku. Zrodilo sa vo mne pevné odhodlanie. Tak tu sa musíme bezpodmienečne vrátiť s ďalšou výpravou. A hneď sa zrodil plán uskutočniť v auguste ďalšiu letnú výpravu k tomuto neskutočne krásnemu a fenomenálnemuhorskému horizontu.
Mali sme v nasledujúci deň v pláne výjazd k Mangartu a plánovali sme nocovať pri jazere pod Predilom, kde to poznáme. Od jazera pod Predilom nás však delilo päť hodín jazdy. Z priam rozprávkovou nádherou sme sa preto museli rozlúčiť a okolo siedmej sme vyrazili cez Sexten cestou Via Dolomit najkratšou trasou pod sedlo Predil. Cestou sme boli v údive nad krásou Talianských Álp. Zo Sextenu od hotela Waldhaim sme žasli nad monumentálnou dolomitovou horou Croda dei Toni. Už keď sa stmievalo, jazdili sme malebnými Talianskými horskými mestečkami. Zaujala nás najmä večerná Sappada ktorá hýrila kultúrnym životom, večernými koncertami pred hotelmi a vysvietenými ulicami plnými ľudí. Napokon v čiernočiernej tme na trase sme sa rozhodli, že sa vrátime radšej do istého bivaku v Kranjskej Gore, predsa len hľadať nocľah tak neskoro by mohol byť problém. Tak sme pred polnocou zadokovali na našom starom dobroma útulnom mieste ako doma.
A ráno sme znovu vyrazili za ďalším malebným horským dobrodružstvom.Najprv sme novú osádku v rozjasanom slnečnom dni previedli okružnou cestou okolo hodne fotogenického jazera Fusine Superiore. Po presune k jazeru pod Predilom zisťujeme, že hladina jazera od našej poslednej návštevy pred mesiacom klesla o celé 3 metre. Neuveriteľné! Že by dôsledky otepľovania...? Také sme tu ešte nezažili. Na jazere sme obedovali a s Martinom a Peťom sme okúsili sviežu vodu vysychajúceho horského jazera. Po poludňajšej labúži sme juchali strmou cestou k predelu a za hranicou sme odbočili k ešte strmšej kľukatej a úzkej krkolomnej ceste pod Mangárt. Jazda nahor je doslovne adrenalínovým zážitkom. Dá sa tam za vstupný poplatol 10 Ečiek na auto pekne vybáť. Parkovisko pod Mangártom vo výške 1892 m však bolo nabité do prasknutia. Autá parkovali všade popri ceste a ešte viac zužovali úzky profil cesty. Také niečo som ešte nevidel, absolútny chaos. Mali sme šťastie a podarilo sa nám napokon úspešne zadokovať. Aj preto, že sa vracali ľudia z ranných túr na Mangárt a uvoľnilo sa niekoľko parkovacích miest.
A tak sme dosť oneskorene vyrazili do sedla pod Mangartom vo výške 2043 m n. m. Pohodlný výšľap, úžasné výhľady, hore v sedle smerom k jazerám Fusines Superior. Neskutočná hlbočina a nad ňou masív rakúskeho Monte Cavallaru. Fotím vo vytržení. Máme krásne obláčikovo. Po besnom fotení na všetky tri foťáky, Vacekovci s Jožkom schádzajú k autám a mne sa podarilo prehovoriť chalanov, aby sme ešte vyšli do horného sedla vo výške 2263 m, čo už nebolo v pláne. Výstup na vrchol sme neplánovali aj pre neskorú poobedňajšiu hodinu. Šlo pôvodne len o ľahký prieskum a zatiaľ iba obhliadku spodného sedla. No skúsime pridať ešte ďalších 300 výškových metrov.
Po ceste hore stretáme Brňáka – motorkára horala a lezca a on obtiažnosť výstupu feratou hodnotil tak, že je to doslovne pre maminky s kočárkama. Tak z toho sme boli celkom paf. Lebo trasa výstupu v skalách hore nad nami vyzerala hrozivo a vzbudzovala rešpekt. Prešli sme prvé dva krátke zabezpečené feratové úseky pod vežou pred druhým sedlom. Nemáme sedačky ale zdolávame terén pohodlne a opatrne. Peťo krúti hlavou, kadiaľ to len tie maminky s kočárkama ťahali za sebou na lane tie kočíky... Okolo nás prechádzajú vzorne vystrojení horali v sedačkách a v prilbách a gúľajú očami, že ideme hore v tom strmom teréne len tak naľahko a ešte aj s foťákom v ruke. A odrazu sme hore v sedle. Nádherné výhľady a ešte závratnejie hlbiny.
Prehováram chlapov. Poďme ešte vyššie, keď sme už tu. Chalani mlčia, no idú. Tuším ale, že ich už moc ďaleko nedostanem. Vystúpali sme do výšky čosi cez 2 330 m. Sám som vybehol ešte o kúsok ďalej a vyššie a sledoval som fotoaparátom ľudí v druhej, oveľa obtiažnejšej a exponovanej feratovej ceste v južnej, zdanlivo takmer kolmej stene Mangartu. Mali tam vo vzduchu dron, ktorý okolo nich a nad nimi lietal a snímal efektné zábery z výstupu. Ostáva mi dúfať, že sa tu ešte dostanem. Sem hore budeme musieť doraziť skôr, aby sme sa pokúsili o vrchol. Slnko sa klonilo k západu a tak sme museli rýchlo zostúpiť ku parkovisku. Aj takáto malá vychádzka nám napokon dala pekne zabrať. Hlavne ten rýchly zostup k autám. Ďalší plánovaný program sme museli rušiť. Bolo neskoro. Navyše z Baredine volali naše dievčatá, ktoré tam práve dorazili, že Silvio nie je prítomný a nikto o našej akcii nič nevie.
Po obhliadke pevnosti tesne pod Predilom sme sa už za tmy vrátili späť cez Taliansku hranicu do Kranjskej Gory, kde sme najprv lacno dotankovali nádrže, pretože v Slovinsku bol benzín najlacnejší. Do rána nám zapršalo a zatiahlo sa a tak sme program na rieke Soča radšej zrušili a pokračovali sme rovno k Poreču na Istriu hasiť problém. Tam už ale medzitým Silvio objavil náš emajl v pošte. Máme zelenú. Ešte večer sme vystrojili priepasť Speleolitu a hneď sa začala intenzívna pracovná činnosťv ťažbe ílu z dna sifónu. A práca nám šla celkom od ruky.
Počas štyroch akcií sme odťažili z celej plochy dna takmer metrovú vrstvu ílu pod ktorou sme odkryli betónovú plochu, ktorá vznikla pri murovaníkamenného oblúka nad priepasťou. Pri prácach vtedy natiekol do priepasti cca asi kubík tekutého betónu, ktorý sa na vtedajšom dne sifónu znivelizoval a stvrdol. Za cca 13 rokov odvtedy sa na dne usadila metrová vrstva terra rosy splavená pri dažďoch z okolitých olivových sadov a polí. Betónová platforma je pre nás dobrým východiskom, preto že sa nebrodíme v bahne a budeme môcť napredovať cez sediment popod stropom do neznámych častí systému. Aj vďaka rodine Vacekovcov z OS Veľká Fatra sme z dna sifónu vyťažili 267 vedier ílu.Vzhľadom na podmienky celkom pekný výkon.
Pokračovali sme už tradične jednou výjazdovou akciou v ťažení ílu i v Juránskej jaskyni pri Oriči. Po 33 nákladoch sme ale prišli k záveru, že to tu budeme musieť poriadne prehĺbiť. Zakopať do ílu ryhu až na výšku chlapa, aby sme vôbec mohli podkopať klesajúcu stenu v 3,5 metrovej hĺbke na konci nášho výkopu. A budeme musieť použiť „sofistikovanejšie“ náradie. Poriadne rýle a lopaty. Čo už sme mohli a mali spraviť dávnejšie a boli by sme tu s prácami omnoho ďalej. Samozrejme na začiatku prác sme si to tu predstavovali o čosi jednoduchšie. Je tu z toho teraz doslovne pracovný maratón. Bude tu nevyhnutne potrebné zvýšiť frekvenciu akcií aby sme prekonanie prekážky dosiahli čo „najskôr“. Respektíve v najbližších rokoch:-) Doteraz sme z našej i z Talianskej sondy za 10 rokov vykopali viac ako 16 kubíkov toho najlepkavejšieho ílu na Istrii. Prepravky v ňom čertovsky viaznu tak je prilnavý preto sme ich radšej ťahali po doskách ktoré sme tu museli vždy pracne doviesť a doniesť. A zasa po každej akcii očistiť a transportovať z jaskyne späť k autám a na základňu preto že na Istrii len tak dosky nenájdeš. Aj v tomto roku prvá výprava pár pekných kusov doviezla zo Slovenska. Za pracovné nasadenie ďakujem touto cestou všetkým zúčastneným a obzvlášť členom OS Veľká Fatra, ktorí unavení Aragoniťácky team posilnili
Späť na Slovensko sme naša trojka v Dustri cestovali opäť okolo Soče a cez Vršič so záverečným kúpaním v nádhernej tyrkysovozelenej studenej horskej vode. A už tu na konci akcie sme spriadali plány k ďalšej tretej letnej zahraničnej jazde za dobrodružstvom.....
Nádherné kačičkovo pod Mangartom.... jazero di Fusine Superiore je naozaj Superskvostom. Nefritovou 
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára